reč má byť o Tatarkovi – o jednom z najväčších virtuózov slovenčiny. Letmo bude venovaná maliarovi Jakobymu – slovenčinu ovládal ledabolo, v podobe šarišsko-abovského nárečia, ktoré z jeho rodných Košíc vymizlo a tento dialekt počuť dodnes v obciach v okolí Prešova.
Čo povedať auditóriu, ktoré na rozdiel odo mňa s Tatarkom obcovalo, pozorne ho čítalo i milovalo? Nájde sa spojivo medzi Tatarkom a Jakobym, ak už to nemôže byť rodná reč?
„Život sa začína až vtedy, keď človek nevie, čo bude.“ Pomôžem si výrokom prešovského rodáka Bélu Hamvasa. Podľa tohto tvrdenia, ak máme na mysli iba existenčné ohrozenie, Jakoby vstupoval do života vo veku troch rokov na lodi uprostred Atlantiku, keď mu ochrnula ľavá ruka, i v roku 1929 v dedine Skároš: rozjarení mládenci mu uštedrili zopár bodných rán nožmi pri jeho snahe uchrániť neznámeho človeka. Skutočná téma Jakobyho života sa ani nemusela naplno rozvinúť, pokiaľ by rozzúrený diviak, trhajúci maliarovo telo, dokonal na lesnej ceste dielo skazy.
Autor postulátu akiste mienil oddeliť banálnu istotu života v pohodlí od zhustenej reality, keď, obrazne povedané, minúta plynie tisíc rokov – a v ľudskom vnútri prebieha zrod hrdinov či zbabelcov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.