košice: pri spomienke na to mesto sa mi vynára jeho svojhlavá, trucovitá a jedinečná tvár. Uchovalo si ju napriek dejinným zvratom, ktoré si ho chceli privlastniť a prispôsobiť svojim požiadavkám. Pre mňa sú to Košice Gaby a Stana Rakúsovcov, Košice Marcela Strýka, ktorého obraz svieti v našej obývačke, Košice divadelnej inscenácie Cyrana z predmestia, s ktorou som sa vedela radostne stotožniť. A tiež Košice maliara Kornucika v jeho ateliéri v historickej Rotunde, kde popri jasavých geometrických obrazoch a temných osudových kresbách kraľovali ponalievané čaše šampanského, aby prekričali vôňu  farieb. Kornucika, ktorý zo seba strhol vynosenú košeľu rovno v obchode, aby si navliekol novú, Joža Kornucika, ktorý sa deň po svojich 38. narodeninách stratil bez stopy. Košice výtvarnej moderny Zuzany Bartošovej. Košice neskutočne svojských umelcov, ktorí sa mohli vyliahnuť len tam, na križovatke národností a režimov – no z tých nánosov sa znova a znova vynára ich tvár. 

Nestratiť sa. Robiť si svoje. Pokračovať. Tak ako šiel za svojou predstavou aj Daniel Liška vo svojej Retrospektíve Jakobyho.

Už na prvých jej stranách ohromia  výbuchy farieb. A nástojčivé pohľady tvárí, ktoré akoby nechápali, prečo a za čo sa ocitli v nepochopiteľnej komédii, v grotesknom svete osudov, vzťahov a povinností. Autorovi Retrospektívy sa podarilo skoro nemožné: uzavrieť život maliarovho vnútra medzi dosky hrubej knihy tak, akoby sme sa stali jeho spolupútnikmi. Ako keby sme boli rovno pri tom, keď štetcom v rýchlosti zachytáva ľudí v okamihoch rôznorodých činností a v každom z nich zachytáva aj seba. A niekedy iba seba.