v rozhovore sa dočítate:

• prečo trvalo tak dlho, aby vyšla knižka o Karolovi Ondreičkovi,
• čo do umenia prinášal Ondreičkov talent,
• prečo si v socialistickom realizme nevedel násjť miesto.

kniha o Karolovi Ondreičkovi sa robila dlhých šestnásť rokov. Verili ste vôbec, že niekedy vyjde?

Istý čas som si myslel, že už ani nie, no tri-štyri roky dozadu sa jej konečne chytilo vydavateľstvo Slovart a vtedy bolo zrejmé, že z toho niečo bude. Môj text som napísal pred pätnástimi rokmi. Ani som ho teraz veľmi nemenil, len niektoré faktografické veci. Doplnili sme aj ilustrácie, ktoré sme vtedy nepoznali.

prečo to vlastne trvalo tak dlho?

Hlavne preto, že dosť dlho to bola čisto súkromná iniciatíva bez patričného vydavateľského zázemia. A vyprodukovať väčšiu knihu z výtvarného umenia je u nás veľmi náročný podnik. Chýba hlavne dostatok zdrojov, ale to už je obohraná pesnička.

príbeh tejto knižky tak do istej miery kopíruje aj život tohto výtvarníka, ktorý čakal na to, kým bol rozpoznaný umeleckou obcou, nie?

Je to trošku komplikovanejšie. V časoch svojho najaktívnejšieho pôsobenia bol pomerne známou a akceptovanou postavou. Potom trošku zapadol. Päťdesiate roky neboli jeho najlepším obdobím. Na záver svojho života sa spamätal a začal veľmi akcelerovať. Posledné dva-tri roky vytvoril obrovské množstvo diel, lepších, horších, no niektorých veľmi zaujímavých. 

Bol to nový vrchol jeho tvorby, no všetko sa  skončilo, lebo v decembri 1961 predčasne zomrel. Keďže bol zafixovaný ako vedľajšia postava a  predčasne zomrel, uznania sa nedočkal a nakoniec sa naňho tak trochu zabudlo. Benka, Bazovský, či Fulla boli stále v obehu. On nie, aj keď istý čas medzi nich patril. V knihe som napísal, že bol trochu stredovekým umelcom.

prečo?

Jeho obrazy a ilustrácie pripomínajú práce stredovekých a raných renesančných umelcov svojím zvláštnym rozprávkovým svetom, kde sa prejavil jeho príklon k poetickej či naivnej zbožnosti. Jeho osud bol stredovekým umelcom podobný aj tým, že napriek tomu, že žil v 20. storočí, zostalo po ňom veľmi málo dokumentov. Možno len fotografie z rodinného albumu, ale tie zostávajú po každom z nás. No textové dokumenty takmer žiadne.