po tom, ako celé Nemecko stálo dvanásť rokov jednou nohou v koncentračných táboroch a posledných šesť rokov mu nad hlavami visela hrozba bombardovania, stihol ochorieť celý nemecký národ. Na infláciu, nezamestnanosť, chudobu, odškodňovanie, no predovšetkým na hitlerizmus. 

Stig Dagerman mal iba dvadsaťštyri rokov, keď sa začal brodiť zničenými nemeckými mestami a videl, ako do západných okupačných zón počas jesene prichádzali preplnené vlaky s utečencami z východu. Odrazu sa vedľa seba ocitli masy ľudí, ktorí ani náhodou neboli vítaní, no práve oni tejto nemeckej jeseni vtisli podľa švédskeho reportéra „pečať temnej trpkosti“. Nevypovedané hovorilo za všetko. Hladujúci ľudia s bezútešnosťou, nedôverou a strachom v očiach boli tým najlepším odrazom povojnového Nemecka. 

Dagerman medzi nimi nachádzal hladujúce deti obývajúce spolu s rodičmi zatopené pivničné priestory, zrúcané domy, bunkre alebo bývalé väzenské cely. Stig Dagerman veľmi rýchlo pochopil, že hlad bol istou formou nepríčetnosti, fyzickým aj psychickým stavom, ktorý neposkytuje priestor na premýšľanie. „Rovnako neschopným učiteľom býva vojna. Ak by chcel niekto z Nemecka z pivnice vypáčiť, čo ho vojna naučila, bohužiaľ by sa nedozvedel, že ho naučila nenávidieť režim, ktorý vojnu dopustil, a že tento Nemec vinou vojny oným režimom pohŕda celkom jednoducho preto, lebo neustále riziko smrti nerado učí viac než dvom veciam: strachu a umieraniu.“