oslepujúce svetlo, hlas z neba, z prenasledovateľa sa stáva apoštol – Caravaggiovo majstrovské dielo. Sviatok obrátenia Pavla cirkvi oslavujú 25. januára – to, čo sa prihodilo Saulovi z Tarzu na ceste do Damasku, sa stalo slávnou, tajomnou udalosťou a zároveň kultúrnou metaforou. V Skutkoch sa udalosť spomína tri razy a o jej dôležitosti niet pochýb: aj z Pavlových vlastných autobiografických poznámok je zrejmé, že v ten deň sa stalo niečo kataklizmické. Ale čo presne? A čo to znamenalo?

Sto rokov po Freudovi je dnes každý psychológom. Spôsob, akým slovné spojenie „cesta do Damasku“ používame, zvádza k špekuláciám a psychologickému redukcionizmu. Teórie prichádzajú a odchádzajú: Saulovo videnie bolo momentom „znovuzrodenia“. Nie, dobehli ho výčitky za Štefanovo kameňovanie. Nie, bolo otázkou času, kedy exploduje napätie medzi žiadosťami mladého muža a vonkajšími nárokmi striktnej svätosti. Nie, v skutočnosti dostal epileptický záchvat. Nie, napoludnie pražilo slnko, bol dehydrovaný a mal vidiny. A tak ďalej, a tak ďalej.

Historická psychológia môže byť zábavný gaučový šport, ale pri životopisnom výskume je takmer zbytočná. To neznamená, že nemôžeme skúmať ľudské motivácie. Historik sa môže zaoberať dostupnými zdrojmi vrátane implicitných naratívov, ktoré boli prítomné v danej kultúre a v postojoch jednotlivcov.

Tým naratívom bola nádej Izraela. V Saulovom svete sa dávne zasľúbenia točili okolo veľkolepého príbehu o slobode. Boh vyslobodil svoj ľud z otroctva v Egypte a urobí to znova. Ich otroctvo je však teraz komplikovanejšie. Mladému Saulovi bola jasná súvislosť medzi vyhnaním Adama a Evy z rajskej záhrady a vyhnaním Izraela zo zasľúbenej zeme. Adam s Evou poslúchli hada a už viac neplnili svoju funkciu v raji, tak sa museli porúčať a odísť do sveta tŕnia a bodľačia. Izraeliti uctievali kanaánskych bohov, prestali zachovávať spravodlivosť, láskavosť a pokoru pred svojím Bohom, a tak museli putovať do Babylona.