byť vizionárom môže byť dosť nevďačné. Problém s predpoveďami je ten, že keď pred niečím varujú a nenaplní sa to (paradoxne často vďaka tej predpovedi), ich autor zdanlivo zle odhadol situáciu, a teda zlyhal. Takže je slušná šanca, že nabudúce mu veriť nebudú. A pokiaľ sa, naopak, tou víziou neriadia a ona sa naplní, tak jej autor zlyhal opäť, pretože síce veci predpovedal správne, ale bolo to úplne zbytočné. Názorne sme to videli pri dvoch vlnách pandémie. Výnimku z tohto pravidla tvoria ekologickí alarmisti, ktorých varovania sa zatiaľ nikdy nepotvrdili, ale stále nimi dokážu spoľahlivo vystrašiť.

Ale prečo automaticky predpokladať pri víziách niečo negatívne? Nuž, kto už by bol zvedavý na to – a tu už sa vraciame k filmom – ako šťastná rodinka na terase svojho domu niekde na Marse v skafandroch dve hodiny idylicky popíja kávičku. Dramatický náboj musí byť. Bežný divák by netrpezlivo čakal, kedy už konečne zaútočia votrelci a intelektuál aspoň nejakú sondu (psychologickú). Prakticky všetky filmy hľadiace do budúcnosti, tam vidia niečo chmúrne, aj keď napokon môžu končiť šťastne. (A ešte treba dodať, že úspešné vízie so sebou vždy prinášajú aj konšpirácie.)

Začnime Nákazou (2011), ktorá vzhľadom na súčasné okolnosti napadne asi každému ako dokonalý príklad presnej vízie. Veď len povážte: film o smrtiacom víruse, ktorý sa začal šíriť z Ázie zo zvieraťa a onedlho zasiahol celý svet. Príbeh rozprávaný z pohľadu rôznych aktérov pandemického vývoja, ktorý dokázal mrazivo presne predpovedať takmer všetky aspekty. Od iných podobných filmov (napríklad Smrtiaca epidémia s Dustinom Hoffmanom) ho odlišuje zdanlivo nudná civilnosť. Žiadne akčné scény alebo záchrany ľudstva v poslednej sekunde. Možno aj preto to nebol žiadny trhák v čase uvedenia a oveľa viac uznania sa mu dostalo až teraz. A pozor, končí sa očkovaním, ktoré tam nikto nespochybňuje. To je jeden detail odlišný od reality. (Ale my, čo vieme ako veci naozaj fungujú a nenecháme sa zmiasť faktami, vieme, že ten film si zaplatili farmaceutické firmy.)