ako si sa dostal k akordeónu?

Moji rodičia považovali za prirodzené, aby sme ja a moja sestra dostali aj hudobné vzdelanie. Preto nás dali na základnú umeleckú školu. Sestra chodila na klavír, mňa dali na akordeón, lebo obaja na tomto nástroji amatérsky hrali. Nebol som, myslím, žiadne výnimočné dieťa, neprejavoval som sa žiadnym veľkým talentom. Len som tam chodil preto, lebo rodičia chceli, aby som bol aj hudobne vzdelaný. Takto by mal podľa mňa uvažovať azda každý. Umenie by malo byť normálnou súčasťou vzdelania. 

 

mám kamaráta, ktorý ako chlapec chodil na akordeón.  Ťahal ho hore-dole na káričke, zatiaľ čo my sme hrali hokej. Bolo nám ho ľúto. Ako si znášal ZUŠ?

Nepamätám si, že by som mal s tým nejaký problém. Väčšinou každá ZUŠ-ka má školské nástroje, nemusel som to vláčiť. 

keď príde puberta, väčšina žiakov odloží nástroj do kúta a začne sa venovať iným koníčkom. Tebe vydržal dodnes. Prečo?

Náhoda. Môj učiteľ povedal otcovi, že by mal kúpiť pre mňa väčší nástroj. Mal som asi trinásť rokov. Úplnou náhodou ho predával profesor žilinského konzervatória. Šli sme k nemu. Môj učiteľ ma vyzval, aby som mu niečo zahral. Dodnes si pamätám, že profesor povedal, že joj, to je slabučké. Vychádzali sme von, vo vedľajšej izbe bol klavír. Spýtal sa ma, či viem hrať na klavíri. Ja že trochu. V tom čase všetko, čo moja sestra hrala doma na klavíri, som sa naučil aj ja. Sám, lebo ma to bavilo. Začal som hrať a z profesora zrazu vypadlo, že ten chlapec je talent! (smiech). Pri mojej hre na klavíri pochopil, že som hudobne nadaný. Začal som k nemu chodiť a pripravil ma aj na konzervatórium. 

čo bolo potom?

Síce ma mnohí orientovali skôr na klavír, ale na konzervatórium som šiel študovať akordeón. Bol som tam päť rokov, neskôr som ďalšie štyri roky študoval na VŠMU, a potom som tam začal hneď učiť. Keď moja profesorka odchádzala, pýtali sa jej, koho by chcela namiesto seba a odporučila mňa. Bolo to krátko pred revolúciou. V septembri som prišiel z vojny do školy a v novembri to vypuklo. 

ako si spomínaš na tieto prelomové týždne a mesiace?

Bol som od začiatku tak trochu pri tom. Vtedy mala moja priateľka z bývalej Juhoslávie auto, čo bolo v tom čase na študenta dosť nezvyčajné. Spomínam si, že sme 19. alebo 20. novembra viezli Zuzku Mistríkovu a Juraja Vaculíka do Prahy na stretnutie s Václavom Havlom a koordinačným výborom. V tých týždňoch sme pomáhali, ako sme mohli. Roznášali letáky, informácie po okresoch a podobne. Bolo to veľmi silné. Okrem toho naša škola bola centrom diania a náš vtedajší rektor Miloš Jurkovič umožnil stretávanie na pôde školy a dal celú budovu školy k dispozícii VPN. V tej dobe to bola neuveriteľná odvaha, pretože nikto nevedel, čo sa môže stať a jeho mohli aj postaviť k múru.  Neskutočne si ho za to vážim. 

tebe miesto na škole zostalo dodnes. Berieš ho ako živobytie alebo vidíš v tejto práci aj nejaký hlbší zmysel?

Je to komplikovaná otázka. Môj vzťah k hudbe sa postupne mení. Učiť na vysokej škole je výzva. Robíš s dospelými ľuďmi, ktorí vedia, čo chcú, táto práca ma vždy napĺňala. Študentov som mal, našťastie, vždy dosť, dokonca viac zo zahraničia ako zo Slovenska. Postupne som získal kontakty v celej Európe. Vie sa o tom, že v Bratislave je škola, kde a ako sa učí akordeón, vie sa o našej aktivite a kvalite. Čo sa mňa týka, som vzdelaný ako klasický akordeonista so „stanovenou“ literatúrou. Toto všetko som hrával, bol som na ňu upätý. Potom prišiel súbor Požoň sentimentál, stal som sa členom tohto súboru, a ten mi otvoril oči. Postupne som začal vnímať tajomstvá inej hudby. Uvedomil som si, že chalani z Požoňu vnímajú napr. popmusic ako dôležitú súčasť hudby. Prestal som ľpieť len na klasickej hudbe a začal som sa venovať aj iným veciam. Odtiaľ som sa dostal k džezu a ďalej. Až som sa dospel do štádia, že uvažujem nad zmyslom klasickej hudby, kam to celé smeruje.