staroveký filozof Seneca Starší údajne dokázal zopakovať dvetisíc mien v poradí, aké mu nadiktovali jeho žiaci. Dokonca, keď mu každý z jeho dvesto žiakov povedal ľubovoľný verš básne, bol schopný všetky verše odrecitovať spredu i zozadu. Podobnou schopnosťou vraj vynikal i istý Simplicius, priateľ svätého Augustína, ktorý dokázal predniesť ktorékoľvek Vergíliovo dielo spamäti. Tieto príklady fantastickej pamäti akoby vypadli z oka hlavnej postave z poviedky Funes pamätlivý od argentínskeho spisovateľa Jorgeho Luisa Borgesa. Chlapec Funes pri páde z koňa utrpí úraz, ktorý ho ochromí na tele, no zázračne zdokonalí jeho pamäť: presne cituje latinské diela, pamätá si každý detail dňa, tvary oblakov, no nie je schopný zložitejšieho myslenia, jeho mentálny svet je nekončiaci sa sled obrazov, ktoré nejdú vymazať z mysle.  

Hlavný hrdina Funes trpel tzv. hypermnéziou, čo je porucha pamäti, ktorú vedecky popísal ruský neuropsychiater Alexander Luria vo svojej knihe Myseľ mnemonika, ktorá zrejme slúžila ako námet i pre Borgesovu poviedku. Luria študoval pódiového mnemonika Šereševského, u ktorého diagnostikoval silnú formu synestézie, pri ktorej stimulácia jedného zmyslu vyvoláva reakciu v ostatných zmysloch, napríklad hudobný tón navodil predstavu farby, čísla vyvolávali živé kontúry ľudí a podobne. Ide však o automatický a mimovoľný proces, ktorý Šereševskému skôr život strpčoval než zlepšoval, napríklad i v takej zdanlivo nežiaducej veci, akou je zabúdanie. 

Ako sa zbaviť myšlienok či spomienok, ktoré už človek nepotrebuje, lebo mu zbytočne zamestnávajú myseľ? Ruský mnemonik skúšal nepotrebné spomienky písať na rovnaký papier rovnakou ceruzkou, aby mu splynuli do jedného, alebo sa pokúšal takto napísané spomienky fyzicky spáliť, ale pomohlo len to, keď sa zameral na absenciu týchto obrazov, na prázdne miesto, kde sa predtým tieto obrazy nachádzali.