jednou z jeho prvých zastávok v knihe je Kongo – nekonečný oceán, obrovská freska plná kontrastov – veľké ako India (Gándhí potreboval až dvadsať rokov na to, aby ju celú prešiel). Keď chcel Kapuściński začiatkom 60. rokov vycestovať do tejto africkej divočiny, odchádzali odtiaľ všetci, čo pochádzali zo socialistických krajín. Nebola teda žiadna šanca, aby sa tam dostal človek z Európy a s poľským pasom. Komisia rozhodujúca o zahraničných cestách mu však ako útechu pridelila devízy a letenku na cestu do Nigérie, ale to sa mu nepáčilo, pretože sa v nej vtedy nič nedialo a on potreboval akciu (až v januári 1966 sa tam strhla občianska vojna, kde pôsobil ako vojnový reportér).

zo vzbúrenej armády, anarchie a bojov ho chytala horúčka

Kapuścińského vtedajší šéfredaktor Mieczysław F. Rakowski (bývalý komunistický predseda vlády v Poľsku) ho posielal do terénu a na miesta, o ktorých vôbec nechcel písať: „Mám nadále žít v buši, ale v té naší, polské buši.“ Z novín sa dozvedel, že Kongo, neznáma a neprístupná zem Afriky, akurát získala nezávislosť, no vzápätí nato sa tam vzbúrila armáda, začal sa útek kolónu, začala sa intervencia belgických výsadkárov, nastala anarchia a hystéria. Okamžite sa preto vrátil do Varšavy a žiadal šéfa o to, aby mohol vycestovať. Kapuściński opisuje tento reportérsky zápal ako horúčku. A to je celý on. V každej jeho vete cítiť entuziazmus, ktorý ho neustále poháňal vpred a nedovolil mu vzdať sa, aj keď sa jeho plány zdali neuskutočniteľné. 

Šéf mu to síce zamietol, no jeho snaženie sa neskončilo a zhodou náhod sa dozvedel o českom novinárovi, ktorý sa vtedy nachádzal v Káhire, a tiež sa chcel dostať cez džungľu do Konga. Oficiálne teda Kapuściński oznámil, že ide do Nigérie, no už vtedy vedel, že ho čaká cesta za ním do Káhiry, a potom spoločne do Konga. Od tohto momentu sa začína poriadne dobrodružstvo jedného z najlepších poľských reportérov vôbec a nepochybne i najväčšieho majstra v opisoch, vďaka ktorým nás vždy okamžite prenáša do stredu diania: „Projížděli jsme tropickou džunglí, která člověka naplňuje hrůzou i úžasem. Každou chvíli jsme museli forda vyprošťovat z červené hlíny nebo bahna porostlého hnědými řasami. Cestou nás zastavovaly hlídky četníků, opilých nebo hladových, lhostejných nebo agresivních, vzbouřelé, zlenivělé a zdivočelé vojsko, které drancovalo, znásilňovalo a ovládalo tuto zemi. Nevím, co to v nás bylo, jestli hloupost a nedostatek představivosti, nebo zaujetí a ctižádost, jestli nerozum, nebo pocit povinnosti, jestli posedlost, nebo poctivost, že jsme i nadále chtěli pokračovat v cestě (na níž bylo snadné přijít o život).“