v minulom čísle sme sa pozreli na princípy mnemotechniky, ako ich zadefinovala učebnica rétoriky Ad Herennium. Táto príručka ako jediný text, ktorý sa nám zachoval zo staroveku, podrobne popisuje, ako postupovať pri vytváraní remeselnej pamäti: treba si vytvoriť dlhú sériu scén (loci), ktoré majú slúžiť ako pozadie pre jednotlivé obrazy (imagines), stelesňujúce veci či slová. Obrazy musia byť živé a výrazné, aby utkveli v mysli čo najdlhšie.

Táto technika je však značne namáhavá, vyžaduje každodenné cvičenie a neustály tréning. Navyše, je vhodná pre zapamätanie si menšieho počtu vecí alebo ako pomôcka na pripomenutie si niektorých argumentov v rečníckom prednese, ale už nie na zapamätanie si dlhšieho textu alebo zložitejších termínov, pre ktoré nie je ľahké nájsť živý obraz v mysli.  

antická kritika

Obmedzenosťou tohto druhu mnemotechniky si boli vedomí už ľudia v antike. Quintilianus, významný rímsky učiteľ rétoriky, píše: „Táto metóda môže byť užitočná napríklad pre niekoho, kto niečo predával na trhu a potom sa snaží spomenúť si, komu čo predal. Ale je len málo prospešná na uchovanie si častí prednesu či reči, pretože pojmy nevyvolávajú obrazy tak ako materiálne veci. (...) Pominiem fakt, že existujú také slová, ktoré nie je možné spojiť s nejakou obrazovou predstavou, ako napríklad spojky. Pripusťme však možnosť, že sa dajú vytvoriť presné obrazy pre všetko (...), nezhatí to však zákonite plynulosť nášho prednesu? Ako môžu naše slová plynúť ako súvislá reč, keď si musíme v mysli neustále rozoberať podobu každého slova?” 

Čo teda Quintilianus navrhuje? Jeho, údajne „oveľa jednoduchšia metóda” spočíva v prostom memorovaní, drile a neustálom opakovaní textu. Mnemotechnika u neho plní len pomocnú úlohu, navrhuje vytvoriť si nejaké značky, ktoré treba poznačiť k napísanému textu, ktorý sa potom treba namemorovať.