vynález kníhtlače v polovici 15. storočia so sebou priniesol boom v umení pamäti. Začali vznikať nové mnemotechnické príručky, ktoré väčšinou opakovali a vysvetľovali princípy starovekej učebnice Ad Herennium. Vyskytli sa i komerčné bestsellery, ako napríklad traktát Phoenix od Petra z Ravenny, ktorý preniesol mnemotechniku do laického sveta a dával jasné príklady, aké má človek použiť pri budovaní pamäťových miest a obrazov. Renesančný humanizmus však nachádzal aj stratené diela klasikov, ako bol napríklad Quintilianus, ktorý bol pomerne skeptický k metóde miest a obrazov.
Túto jeho skepsu pociťovalo veľa humanistov, ako bol napríklad Erasmus Rotterdamský, Filip Melanchton či Peter Ramus. Posledný menovaný dal názov i smeru, ktorý ponúkal alternatívne umenie pamäti založené na dialektickej sústave, ktorá zodpovedá prírodnému poriadku, a teda prirodzene vedie k zapamätaniu.
Bol tu však i iný trend, ktorý sa nevzdal obrazov v pamäti, len im pridal hlbšiu rovinu. Umenie pamäti tak prešlo zásadnou premenou, prestalo byť obyčajnou pomôckou na udržanie informácií v mysli a stalo sa jedným z významných prúdov hermetizmu. Táto okultná filozofia vychádzala hlavne z tzv. Corpus Hermeticum, súboru textov prisudzovaných staroegyptskému mágovi menom Hermes Trismegistos, a stala sa populárnou v Európe hlavne v 16. storočí. Okrem viery v to, že existuje tzv. theologia prisca (prastará teológia tvoriaca základ všetkých náboženstiev a filozofií) a tiež viery v reinkarnáciu a panteizmus, sa hermetizmus zameriaval na alchýmiu a astrológiu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.