rokenrol začínajú hrať mladí ľudia plní života, no vy ste založili kapelu v strednom veku, v podstate tridsať minút po dvanástej, a zažívate úspech. To je vlastne úkaz, ktorý nemá na Slovensku obdobu.
Braňo: Povedz rovno na sklonku života! (smiech).
Kasko: Ale áno, ja to vidím ako životný reštart. Všetko sa to začalo nie až tak náhodným stretnutím mňa, Vlada a Braňa. Predtým som žil inde, v mojom živote sa udiali isté veci. Rozviedol som sa a začal nový život. S Braňom som sa poznal z 90. rokov, ale len zbežne. Stretli sme sa v Nu Spirit Bare, kde som robil dramaturga a chodil tam aj Vlado s Braňom.
dobre, ale v tom čase ste mali všetci rodiny a svoju prácu. Ako ťažké bolo pre vás sa utrhnúť a chodiť skúšať?
Vlado: Pre Kaska to bol reštart, pre mňa s Braňom začiatok, lebo my sme dovtedy v žiadnych kapelách nehrali. Ja som hral trochu v jednej trnavskej skupine na saxofóne.
Braňo: Ty vieš hrať na saxofóne? (smiech).
Vlado: Neviem, ale hral som! (smiech). Potom som si kúpil elektrickú gitaru pre zábavu, ale netrúfol som si vystúpiť na verejnosti, a už vôbec nie spievať, no s Braňom sme mali taký recesistický projekt. Volal sa Príbor. Vznikol na rodinnej dovolenke v Hodruši-Hámroch. Po večeroch sme hrávali v penzióne, našťastie, nikoho sme nerušili. Nacvičili sme zopár „haluzných“ pesničiek a na Silvestra sme pre kamarátov odohrali dvadsaťminútový program. To bol impulz, prečo sme sa s Kaskom neskôr začali baviť o skupine. Od začiatku to bola voľnočasová aktivita. Boli sme traja, bicie nám robil automat. Nemali sme žiadne plány, hovorili sme si, veď to o chvíľu skončí. Kasko nás dotlačil, aby sme začali spievať. My, že prečo, ale neskôr sme sa s tým zmierili.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.