vo svojej tmavomodrej uniforme, akú nosili kedysi letci, sa ponáhľal ulicami Prahy, podopierajúc sa paličkou, no svižným krokom. Presne takého som ho po prvýkrát videla – písal sa 27. jún 2017 a poslední politickí väzni z rôznych kútov republiky mierili k hrobu popravenej Milady Horákovej. Iba symbolickému, dodnes sa presne nevie, čo urobili komunisti s jej telom.

Vtedy som nevedela, že takmer rozprávkovo pôsobiaci pán bol odsúdený v jednom z procesov nadväzujúcich na proces Horákovej. Z tých, ktorých takto súdili, je už posledný žijúci. A málokto by asi na prvý pohľad povedal, že len pred pár mesiacmi dovŕšil svoju stovku.

Na druhý deň sme sa stretli znova – na spomienke za múrmi pankráckej väznice. Tam kedysi sedel s odsúdeným z Miladinho procesu, prvorepublikovým komunistom Závišom Kalandrom.

 „Záviš, nemáš Ty ešte dosť toho komunizmu? Veď oni Ťa obesia!“ pýtal sa ho pri jednej z povinných väzenských prechádzok na nádvorí väznice.

„Nie, celý život som bol komunista, umriem ako komunista,“ odvetil Kalandra a po chvíli dodal: „Toto nie sú komunisti, to sú zločinci!“