tretia ríša sa skončila samovraždami Adolfa Hitlera a Evy Braunovej, Josepha Goebbelsa a jeho ženy, Heinricha Himmlera či Hermanna Göringa, a iných nacistických pohlavárov. Ale  len málokto vie, ako tieto udalosti zapadali do širšieho kontextu v súvislosti s nacistickou spoločnosťou počas oboch svetových vojen.

Boli tieto samovraždy prekvapivo nečakané, alebo skôr tvorili akési vyvrcholenie hlbších tendencií v ideológii a správaní sa? Historik Christian Goeschel sa snaží zodpovedať túto otázku a priniesť tak celkový obraz toho, čo tieto samovraždy v súvzťažnosti s danou dobou znamenali. Zameral sa konkrétne na preskúmanie samovrážd v Nemecku v rokoch 1918 až 1945, čiže od konca prvej svetovej vojny, ktorú Nemecko prehralo, do konca druhej svetovej vojny, keď muselo kapitulovať. Nacisti neprekvapivo spájali vysoký nárast samovrážd práve s touto ťažkou porážkou. A napriek tomu, že mnohé z nich sa im podarilo zatajiť, v porovnaní s inými krajinami bola táto štatistická krivka stále privysoká, čo nepochybne vzbudilo pozornosť.

nepozerajme sa na samovrahov ako na štatistiku

Samovražda môže slúžiť ako východisko, únik z reality, ktorú už nie je možné zniesť. Je však prirovnávaná a spájaná s psychickou chorobou, čím sa samovražedné myšlienky a nutkania často označujú za patologické. Takisto sa o nej hovorí ako o prejave náhlej slabosti, čo však koncom 19. storočia spochybnil známy francúzsky filozof Émile Durkheim, ktorý hovoril skôr o neschopnosti jednotlivca začleniť sa do spoločnosti.

„Vraždy v nacistickom Nemecku často maskovali ako samovraždy. Neboli však  len formou odporu, aktom politického nesúhlasu.“

Christian Goeschel píše, že Durkheim formuloval tri hlavné typy samovraždy – egoistická (bola výsledkom nedostatku spoločenskej integrácie), altruistická (vychádzala z túžby umierať pre vec spoločnosti) a anomická (pramenila z úplného prevrátenia noriem a hodnôt). A práve táto posledná môže podľa neho objasniť samovraždu ako dejinnú udalosť. 

Problém však je, že na samovrahov sa zväčša pozerá ako na štatistiku a nie ako na jednotlivcov, ktorých vedú k tomuto aktu rozličné dôvody. Preto sa Goeschel rozhodol nahliadať na samovraždy popredných tvárí nacistického Nemecka aj samostatne, i keď sú isté charakteristiky, ktoré mali spoločné. Skúma preto všetky príčiny a kontinuity, alebo naopak, diskontinuity, a to dokonca aj v rámci problematiky genderu, či sa dôvody na spáchanie samovraždy medzi mužmi a ženami líšili alebo nie.