rákociho bronzová jazdecká socha s mottom Cum Deo Pro Patria et Libertate (S Bohom za vlasť a slobodu) stojí pred maďarským parlamentom, ďalšia je v Szegede, jeho pomník je súčasťou panteónu na Námestí hrdinov v Budapešti. Rákociho meno nesú desiatky ulíc a námestí po celom Maďarsku. Len v samotnej Budapešti je jedenásť Rákociho ulíc, tri Rákociho námestia a jeden Rákociho most cez Dunaj. Patriotická hymna Rákociho pochod patrí k hlavným melódiám, ktoré sa hrajú na veľkých vojenských oslavách. No a portrét Františka II. Rákociho sa dostal aj na päťstoforintovú bankovku.  

„Bol to vodca, ktorý obetoval v prospech slobody Maďarska svoj život, svoje osobné šťastie, svoj majetok. Dokázal oživiť národ znivočený tureckou nadvládou a habsburským útlakom. Prekonajúc všetky nástrahy vzkriesil ľudskú hrdosť a z rôznorodej populácie Maďarov, Slovákov, Rusínov, Valachov, obyvateľov Zadunajska a Transylvánie, katolíkov a protestantov, nevoľníkov a šľachticov, bohatých aj chudobných, vykoval súdržnú a mocnú jednotu… Jeho hrdinské činy zostanú naveky inšpiráciou pre uhorský národ – a upozornením pre neskorších vladárov, že utláčanie Maďarov bude navždy späté s jasným a tvrdým následkom.“ Toľko jedna z maďarských webových stránok.

proti Habsburgovcom

Kto bol teda tento veľký Maďar? Jeho plný šľachtický titul sa ani nedá vysloviť na jeden nádych. Skúsme to: Franciscus II. Dei Gratia Sacri Romani Imperii & Transylvaniae princeps Rakoczi. Particum Regni Hungariae Dominus & Siculorum Comes, Regni Hungariae Pro Libertate Confoederatorum Statuum necnon Munkacsiensis & Makoviczensis Dux, Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod.

Narodil sa 27. marca 1676 v obci Borša, ktorá sa dnes nachádza v Trebišovskom okrese na juhovýchodnom Slovensku. Rákociovský kaštieľ v Borši bol nedávno slávnostné otvorený po rozsiahlej rekonštrukcii za účasti prezidentky SR

„Rákociovci, samozrejme, vinohrady v tokajskej oblasti nevysadili. O tom, kto boli prví vinohradníci, sa dodnes vedú spory.“

Odpor k habsburskej monarchii dostal do vienka či, lepšie povedané, priamo do génov, a to zo strany obidvoch rodičov. Na protihabsburskom povstaní, presnejšie povedané, dvoch povstaniach, sa zúčastnil už jeho prastarý otec, sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci. Ten v rokoch 1619 – 1626 bojoval po boku Gabriela Bethlena v poradí v druhom protihabsburskom povstaní a sám bol v rokoch 1643 – 1645 strojcom povstania tretieho. Jeho starý otec, Juraj II. Rákoci, síce proti Habsburgovcom priamo nebojoval, zaplietol sa však do vojny s poľsko-litovským zväzom. Jeho otec, František I. Rákoci, však už bol opäť v protihabsburskej opozícii. Zúčastnil sa na rozsiahlom sprisahaní, ktorého cieľom bolo odstrániť moc Habsburgovcov v Uhorsku a Chorvátsku. Vošlo do dejín ako Vešeléniho sprisahanie. Konšpiráciu odhalili a jej pôvodcov popravili. Všetkých, s výnimkou Františka. Toho na prosbu jeho matky Žofie Bátoryovej prepustili. Stálo ho to však tristotisíc forintov a niekoľko kaštieľov.

Medzi popravenými strojcami povstania však bol chorvátsky bán Peter Zrínsky. No a dcéra tohto chorvátskeho odporcu Habsburgovcov, Helena Zrínska, sa stala manželkou Františka I. a matkou Františka II., o ktorom je tento text. Helenin protihabsburský postoj bol taký silný, že po smrti svojho manžela – zomrel ako 31-ročný – sa vydala za Imricha Tököliho, a to práve v čase, keď ten viedol ďalšiu – štvrtú – vzburu proti Habsburgovcom. Ako sme spomenuli vyššie, protihabsburské gény zdedil František od obidvoch svojich rodičov.