dvadsaťsedem viac alebo menej rozvetvených úvah Róberta Gála tvorí knižku, ktorá sa otvorene – nielen názvom, ale aj kompozíciou – hlási k voľnej inšpirácii slávnym Logicko-filozofickým traktátom Ludwiga Wittgensteina, čiže knihou so svojráznym číslovaním a lapidárnymi vyjadreniami, ktoré na čitateľa pôsobia ako holé konštatovania, zbavené akejkoľvek malebnosti a zbytočných ornamentov. Gálova kniha sleduje podobný spôsob písania, no filozofické konštatovania a spinozovsky úsečné definície a axiómy nahrádza aforizujúcimi poetickými vetami.

Ak vám v našej kultúrnej oblasti chýbajú premýšľaví ľudia, tu si prídete na svoje, pretože Róbert Gál vám poskytne celú hŕbu podnetov na uvažovanie o tom či o tamtom. Veľa z jeho textov sa opakovane vracia k témam, akými sú čas, pravda, lož a omyl, začiatky a konce, trvanie, múdrosť alebo dokonca zrkadlá. Ako čítať takúto knihu?

očíslované myslenie

Touto štruktúrou sa riadi aj Gálov Traktát, no bez základných viet. Začína vždy „podvetami“: 1.1 a tak ďalej. Jedinou základnou vetou je jeho posledná, dvadsiata siedma: „Filozofia nie je na to, aby nám dávala myšlienky, ale na to, aby nás učila myslieť.“ Prečo tu chýbajú základné vety a ostali tu len ich vrstviace sa rozvíjania? Neznamená to hneď, že na to spisovateľ pozabudol alebo že si túto okolnosť u Wittgensteina nevšimol. Základné vety tu predsa mohli ostať zamlčané zámerne a plniť tak rolu hádanky, pri ktorej musí čitateľ prísť na to, čo je fundamentálne tvrdenie, ktoré ostalo nevyslovené, no ktoré rozvíja ďalší text. Posledná veta potom rámcuje zmysel čítania tohto viac poetizujúceho než filozofujúceho textu.

No kde tu nájsť hranicu medzi filozofiou a básnením, keď mottom knihy sú samotné Wittgensteinove slová (no už neskoršie, z roku 1934), že filozofia by mala byť vlastne iba básnením? A čo si máme pod tým „Philosophie dürfte man eigentlich nur dichten“ vôbec predstaviť? Že filozofia podobne ako poézia iba čosi naznačuje? Že sa musí vzdať nároku vyslovovať nejaké vedecky relevantné pravdy? Že jej jazyk sa ocitá v oblasti mystického vyjadrovania, ktoré viac mlčí, než hovorí? Že si filozof musí dobre rozvážiť, aká bude forma toho, čo chce napísať a že jeho text by mal mať štruktúru básnického textu, ktorý stimuluje druhého premýšľať, no sám nie je kompendiom zvrchovaných právd? Práve kdesi tu sa otvára možnosť, ako čítať Gálovu knihu.