v priebehu dvadsiatich rokov, keď z času na čas navštívim Rencontres de la  Photographie v Arles, sa podujatie v mnohom zmenilo. Zostala výnimočná podpora štátu – festival patrí k najprestížnejším štátnym akciám, podobne ako divadelný festival v susednom Avignone. O menovaní riaditeľa spolurozhoduje prezident francúzskej republiky a tí, ktorých menuje, patria k špičkovým osobnostiam v danej oblasti. Predchádzajúci riaditeľ Francois Hebel (2002 – 2015) je v súčasnosti riaditeľom Európskeho domu fotografie v Paríži a Sama Stourdzého (2015 – 2020) menoval Emmanuel Macron riaditeľom Francúzskej akadémie Villy Medici v Ríme. Z každoročného rozpočtu okolo 7 miliónov eur štát uhradí 3 milióny. Zhruba 3 milióny eur festival získava z predaja vstupeniek. Milión je platiacich návštevníkov za tri mesiace, jeden milión prispievajú súkromní sponzori. (Pre porovnanie, bratislavský Mesiac fotografie má rozpočet 70-tisíc eur, z čoho štát prispieva sumou 35-tisíc.) Pokračuje aj starostlivá príprava a realizácia, ktorá sa odráža v kvalitnom výtvarno-architektonickom riešení každej výstavy, v servise, ktorý je pripravený pre divákov, v marketingu, ktorý zabezpečí, že festival je neprehliadnuteľný v regionálnom, celoštátnom či medzinárodnom kontexte. (Naďalej však pretrváva biedna znalosť angličtiny ako medzinárodného komunikačného jazyka.)

BORIS NÉMETH

Charakter podujatia sa rozšíril. V názve zostali „fotografické stretnutia“, ale tie tvoria len časť ponuky, síce centrálnu, ale okolo nej sa vytvoril program, ktorý sa usiluje zasiahnuť podstatne širší okruh návštevníkov než len tých, ktorí sú fanúšikmi fotografie, resp. jej tvorcami. Ak ste prišli do Arles pred dvadsiatimi rokmi, tak ťažiskové výstavy boli expozície Alexandra Rodčenka, Walkera   Evansa, Williama Wegmana alebo Joela-Petra Witkina, medzi hosťami bol Lee Friedlander, Henri Cartier-Bresson, Martine Franck a ďalšie autority. 

51. ročník (vlaňajší bol zrušený) nič také neponúka. Retrospektíva Sabine Weiss, skvelej autorky najmä z 50. a 60. rokov, nedosahuje úroveň diela Roberta Capu či Cartier-Bresona, zaujímavá je vo svojej univerzálnosti, podobne ako u nás Karol Kállay. Zdôrazňovala, že je aj remeselníčka, ktorá musí zvládnuť nielen reportáž, ale aj módu, reklamu či produktové fotenie.