naposledy sme sa stretli, keď sme sa bavili o tvojom filme Orchester z krajiny ticha o dievčenskom hudobnom súbore Zohra z Afganistanu, ktorý hral na festivale Pohoda. Tento orchester bol symbolom zmien, no s návratom Talibanu sa krajina vracia do stredoveku. Máš informácie o hlavnej hrdinke Marzii? Čo je s ňou?

Je to veľmi smutné. Keď som bola v Kábule, z ľudí šiel optimizmus. Kábul začal vyzerať ako slobodnejšie mesto. Bola tam nádej. Keď sa vrátil Taliban, bol to pre mňa absolútny šok. Nečakala som to. Doktor Ahmat Sarmat (riaditeľ súboru) ušiel do Austrálie, zahraniční profesori boli evakuovaní, škola a sirotinec sú zatvorené. Marzia je zatiaľ v poriadku. Starajú sa o ňu vychovávateľky, ktoré pracovali v detskom domove. Všetci sú teraz doma a čakajú, čo bude. Komunikujeme spolu cez messenger, internet zatiaľ nezakázali.

je pravda, že Taliban opäť v krajine zakázal hudbu?

Áno. Nielen ju, ale aj umenie ako také. Taliban sa nezmenil. Je to skupina hlúpych, obmedzených a násilných ľudí, ktorá terorizuje väčšinu krajiny. Je tu zlý a ešte horší scenár. Buď otvoria hranice a inteligencia ujde, lebo bude čeliť smrti a verejnému lynčovaniu, čo krajinu vráti naspäť do stredoveku, alebo hranice neotvoria a budú ich pomaly masakrovať a zároveň sa tváriť pred Západom, že to nie je až také zlé. Nemyslím, že krajina má pod Talibanom nejakú budúcnosť. Veľmi by som tým dievčatám chcela pomôcť. Meena, členka orchestra, zdieľala prosbu na zbierku pre štúdium v Amerike, kde ju zobrali na prestížnu hudobnú školu študovať violončelo. Suma už bola takmer vyzbieraná a v septembri mala začať študovať. Teraz je doma a bojí sa o svoj život.

chcel by som  premostiť rozhovor smerom k tvojmu najnovšiemu filmu Sailor, ale vôbec mi nenapadá, ako to spraviť. Taliban a anglický námorník na dôchodku sú rozdielne témy. 

Áno, ale vždy ide o variácie slobody. O tom sú moje filmy. 

ako to myslíš?

Sloboda je pre mňa veľmi dôležitá. Námorník Johnson tiež rieši otázky slobody, ale v inom kontexte ako to, čo sa deje v Afganistane. 

áno, Sailor je o slobode, ale aj o tom, že aj tá niečo stojí. Nemyslím tým boj za slobodu a obete, ktoré prináša. Človek, ktorý sa rozhodne žiť slobodne, musí zaplatiť vysokú daň. To je kruté poznanie, nie?

Nie je to naivná hipisácka predstava zo šesťdesiatych rokov. Pri Johnsonovi som sa naučila, že aj sloboda ťa môže spútať. Keď ideš bezhlavo za svojím cieľom, spôsob života ti nasadí okovy, a potom nemôžeš inak. Život by mal byť skôr o flexibilite ako rigidných pravidlách, ktoré si vytvoríš a podľa nich žiješ. Skamenieš. 

ako si naň prišla?

Pretože som kapitánka a rada sa plavím. Začalo to pred trinástimi rokmi, keď som preplávala Atlantik. Keď som mala voľno, išla som do Karibiku, kde som stretávala podobných ľudí. Aj ja som chcela stráviť život na mori a plaviť sa okolo sveta. 

ako si sa k tomu dostala?

Vždy ma bavilo ísť za hranu. V sedemnástich som začala skákať z lietadla, rodičia ma skoro zabili. Potom som začala liezť po horách. Aj more je hrana. Si sám so (svojím) živlom, more ti nič neodpustí. Všetko je v tvojich rukách a čokoľvek si uľahčíš, nakoniec si to vyžerieš. Je to spôsob mojej komunikácie s nadprirodzeným. Nie sú tam žiadne medzičlánky. Len ty a niečo.