boli to najmä Camus a Sartre, ktorí otvorili peklo tých druhých a umožnili precítiť, aké to je byť Meursaultom, Caligulom či Sizyfom. Existencialistu sme si však predstavovali ako vážneho mladíka v čiernom pulóvri s knižkou pod pazuchou. Až kým sa nezjavil Belmondo.

Film Na konci s dychom (1960) rozbil našu predstavu o existencialistickom hrdinovi. Chýbali mu atribúty, ktoré sme si s takýmto kozmickým vyhnancom spájali. Jean-Paul Belmondo bol veselý, cholerický, extrovertný mladý muž, ktorého nedesil život. Vlastne o ňom nepremýšľal; užíval si ho tak bezstarostne, ako dokázal. Bol šarmantný, očarujúci a očividne nie intelektuál. Plebejec, kriminálnik a rebel, od ktorého bolo až nepatričné očakávať mravné dilemy.

Vo filme ho dostihol jeho vlastný, v podstate náhodný čin. Vražda policajta ho vmanévrovala do hraničnej situácie, ktorú by nikdy dobrovoľne neprijal. Bol do nej vrhnutý, ale najväčšiu postavu francúzskej novej vlny z neho spravil až spôsob, ako sa k nej postavil. Jean-Paul Belmondo sa netrápil, nesnažil sa ujsť pred zodpovednosťou či prijať trest. Žil tak ako dovtedy: z minúty na minútu, ako keby čas netrval dlhšie než plameň jeho večnej cigarety. Ako keby sa ho netýkal železný zákon príčin a dôsledkov. Jeho bezstarostnosť, možno ignorácia či hlúposť, bola omamná. Nezodpovednosť sme mu verili. Stal sa príkladom toho, ako sa zbaviť vážnosti sveta, aj keď sa to v skutočnosti nedá.