ikona angažovaného umenia 

Kniha Eastern Sugar je multifunkčná. Okrem iného je katalógom zaujímavej výstavy v SNG. Ponúka špecifickú estetiku aj informáciu, príbeh, dokument doby a jej analýzu, umeleckú angažovanosť i kus nostalgie.

Všetko sa začalo vo chvíli, keď výtvarná umelkyňa Ilona Németh z opustenej administratívnej budovy cukrovaru v Dunajskej Strede odmontovala nápis Eastern Sugar. Odhalila vyblednutý nápis Juhocukor. Tak sa začala jej „investigatíva” spojená s odvahou doplniť ju kreatívnymi  podobami performatívneho umenia.  

Németh nie je začiatočníčka. Už v roku 2010 iniciovala projekt Public Dialog, v ktorom sa venovala „bitke sôch” v prihraničných regiónoch Slovenska a Maďarska. Vedľa sochy Turula na námestí v Győri nainštalovala zrkadlo. O niekoľko rokov neskôr sa postarala o verejnú performanciu No One Left. Protestovala tak proti dominancii nacionalistickej Maďarskej akadémie umení nad hlavným dejiskom súčasného umenia. Viacnásobne predviedla, že „tvorivý odpor je politickým aktom”.  

Jedna z ostatných umeleckých intervencií Ilony Németh sa znovu vracia k cukru. V októbri 2020 na komín opusteného cukrovaru v Pohronskom Ruskove umiestnila pamätnú tabuľu a jednostranne ho vyhlásila za národnú kultúrnu pamiatku. Miestami sa zdá, že podlieha nostalgii za starými časmi. Jej zámer je však iný. Nekompromisne ide po populizme v krajinách strednej a východnej Európy. Nie je prítomný iba v politike, ale zjednodušovaním a snahou o tzv. prístupnosť infikoval aj umelecký svet. Populistickú mentalitu môže poraziť iba angažované radikálne umenie. Németh odhaľuje skryté operácie a záležitosti v dávno stratenom svete socializmu aj v novom svete globálneho kapitalizmu, na východe aj na západe. 

mŕtve cukrovary

Názov Eastern Sugar dali spoločnosti Générale Sucriére a Tate&Lyle spoločnému podniku, cez ktorý po roku 1989 získali cukrovary v strednej Európe. Začiatkom nového storočia konzorcium využilo kompenzačný mechanizmus Európskej únie a cukrovary definitívne zatvorilo. Tak skončil cukrovar v Dunajskej Strede i ďalšie v Česku a v Maďarsku. 

Z dunajskostredského cukrovaru nezostalo nič. Museli sa odstrániť aj podzemné siete do hĺbky dva a pol metra, aby nebolo možné obnoviť výrobu cukru. Skončili aj iné slovenské cukrovary. Dnes beží výroba cukru iba v Trenčianskej Teplej a Seredi. 

V relatívne malom príbehu slovenského cukrovarníctva zmrzačeného ekonomickou transformáciou sa skrývajú aj veľké globálne kontexty súboja medzi cukrom vyrobeným z „východnej repy” a z „južnej trstiny”.