v prvom rade asi treba povedať, že patrím medzi ľudí, ktorí potrebujú svoju dávku dobrodružných filmov či seriálov. Voľakedy to boli viac kovbojky, neskôr detektívky a – načo tajiť – aj takzvané akčné filmy. A to nielen Indiana Jones, Smrtonosná pasca alebo Terminátor. V skutočnosti nepohrdnem ani vyložene béčkovými kusmi a často som za ne dokonca vďačný. Moje výhrady k seriálu Squid Game teda určite nebudú spočívať v tom, že by išlo o nedostatočne vysoké umenie.

V druhom rade asi treba vysvetliť, prečo vlastne písať o výhradách, ktoré ani nie sú také silné, aby som ich rozoznal okamžite a úplne jasne. Odpoveďou je neobyčajná popularita nového seriálu. Ak je nejaký seriál výnimočne obľúbený po celom svete, niečo to o tom svete vypovedá. Nie je jasné, či sa nám tú výpoveď podarí odhaliť, ale pokúsiť sa môžeme.

niečo o rozprávkach

Hlavnou dejovou líniou seriálu je akási súťaž v detských hrách, v ktorej vypadnutie súťažiaceho znamená jeho okamžité zastrelenie niektorým z usporiadateľov. Súťažiacich sledujeme nielen počas hier, ale aj medzi hrami, takže ide vlastne o akúsi reality šou, akurát že podľa scenára. Nápad to nie je nijako originálny, ale funguje. 

Reality šou bývajú zvyčajne dosť tupé a diváci sa so súťažiacimi zväčša nijako zvlášť nestotožňujú. Skôr nimi pohŕdajú a tešia sa, že oni – diváci – nie sú až takí trápni. Vraždenie dáva filmom a seriálom s témou reality šou nový rozmer. Z bezduchých kecov je zrazu boj o prežitie. A aj keď to nie je naozaj, vnímame to, paradoxne, ako niečo skutočnejšie a dramatickejšie.

Zabíjanie však v sebe nesie okrem drámy ešte jeden – a domnievam sa, že oveľa dôležitejší – prvok. Zabíjanie nevinných vnímame jednoznačne ako zlo a práve na rýchle vymedzenie zla vo filmoch často slúži. Film, ktorý nechce dobro a zlo skúmať, ale ktorý chce ukojiť našu potrebu príbehov o boji dobra a zla, musí rýchlo a jednoznačne vymedziť, kto je kto – aby sa boj mohol čím skôr začať.