do výšin hlasového spektra nás zavedie takmer životopisný film o svetovej speváckej hviezde. Na duši pohladí a v srdci zahreje úplne životopisný film, tentoraz zo sveta bieleho športu s hrdinami čiernej pleti. Dnešnú trilógiu zavŕšime malým nenápadným príbehom, úplne neživotopisným, ale zato životom autorky silne inšpirovaným. Čas, bohužiaľ, nezostane na Očistu – nový záslužný počin výraznej slovenskej dokumentaristky Zuzany Piussi z prostredia justície.

film týždňa: Hlas lásky

Kde bolo, tam bolo, v roku 1968 v Quebecu, narodila sa v rodine Dieuovcov dcérka Aline. Bolo to už ich 14. dieťa (Boris, dá sa to aj s jednou). Keď Aline trochu podrástla, ukázalo sa, že má vzácny dar – krásny hlas. Jedného dňa si ju vypočul známy hudobný producent a hneď bolo jasné, akým smerom sa bude jej život a kariéra uberať. A žili spolu šťastne, až kým nepomreli. 

Stačí malá zmena písmen a z Aline Dieu je Céline Dion. Hlas lásky je jej životom inšpirovaný, ale oficiálne je to fikcia. Tá síce pozoruhodne sedí na realitu, ale označenie za fikciu má viacero výhod. Vedel by o tom rozprávať napríklad istý bývalý prezident, ktorý mohol slobodne a výstižne opísať bývalého premiéra Vargu ako poriadneho chrapúňa – bez rizika žaloby. Ďalšou výhodou je možnosť vylepšovať realitu dramatizovaním bez toho, aby niekto namietal, že v skutočnosti to tak nebolo. 

Hlas lásky napísala, režírovala a hlavnú úlohu si zahrala Valérie Lemercier. Možno ju poznáte z bláznivej komédie Návštevníci, kde o jej city usiloval Jean Reno. Na prvý pohľad je to teda film od ženy, o žene, pre ženy a muži ako sprievod môžu pomedzi občasné driemoty jedným očkom sledovať, aby vedeli odpovedať na kontrolné otázky.