opäť to dokázala. Jej najnovší singel Easy On Me valcuje všetky hitparády sveta a streamovacie servisy, no nie je to len vďaka jej fenomenálnemu úspechu. Easy On Me je typická balada napísaná spôsobom, ktorý vystihuje jej talent pre veľké dramatické oblúky. Nemusíte byť jej fanúšikom a popmusic vám môže byť úplne ukradnutá, ale musíte uznať, že Adele je výnimočná speváčka a skladateľka. V Easy On Me počuť len dva nástroje, klavír a elektrickú basu, ku ktorým sa neskôr pripoja jednoduché programované bicie. To je všetko. To ostatné stojí na jej speve. Súčasný pop je znie umelo aj preto, že hlasy sa dolaďujú pomocou počítačov, a to do takej miery, že sa z hudby vytráca život, no Adele je talent, ktorý túto technológiu vôbec nepotrebuje. Zaobíde sa bez nej. Má plný hlas, keď sa započúvate do jej technicky dokonalého spevu, všimnete si, že trošku „chrčí“. Malé nedokonalosti dávajú jej prednesu ešte väčší punc príťažlivosti a uveriteľnosti. 

platne o zlomených srdciach

Už vidím zástupy mladých spevákov, ktorí sa v televíznych súťažiach budú snažiť napodobniť Easy On Me, ale bohužiaľ sú odsúdení na neúspech. Nie preto, že by niektorí talentovaní jedinci nevedeli spievať, ale na tento level nedosiahnu. Jej piesne sú výnimočné v tom, že si píše (sama alebo s externými skladateľmi) na mieru. Skladby ako Rolling In The Deep, Hometown Glory, Hello či Skyfall sú jej osobnými spoveďami, ktorými nás vťahuje do svojho vnútra. Aj preto sa všetky jej albumy (19, 21, 25 a 30) volajú podľa veku, v ktorom sa práve nachádzala. To jej aj aj v prípade jej najnovšieho albumu s názvom 30. 

Easy On Me je pieseň o jej synovi, ktorému vysvetľuje, prečo sa rozišla s jeho oteckom. Rozpad jej krátkeho manželstva je aj hlavnou témou celého albumu. Už sme to tu mali. Hovorí sa im „break-up albums“ a mnohé z nich patria medzi najlepšie nahrávky popovej histórie. Zoberme si napríklad multiplatinový Rumours od Fleetwood Mac, kde členovia kapely spali medzi sebou navzájom, a potom o tom písali pesničky. Alebo nádherný album Blue od Joni Mitchell, ktorý je o troch jej milencoch naraz, či Blood On The Tracks, pozdrav od Boba Dylana pre svoju ženu Sáru, po ktorom spevák povedal, že jeho platňa bola úspešná asi preto, že tento druh bolesti sa asi ľuďom páči. 

„Pôvodne chcela hrať v kluboch a malých sálach, ale nakoniec sa musela presunúť do veľkých športových hál.“

No nie je v tom žiaden masochizmus. Rozchody sme zažili všetci, bolí to, je to neznesiteľné a  trvá to nesmierne dlho, kým sa nám konečne uľaví. No keď sa objaví nejaký album alebo pieseň s touto témou, tak na zrazu nám je veľmi blízka. Jeden z najsilenejších albumov tohto druhu nahrala práve Amy Winehouse. Volal sa Back To Black a vyšiel len krátko po tom, než mladučká Adele podpísala svoju prvú nahrávaciu zmluvu. 

Bola to práve Amy, ktorej obrovský úspech otvoril cestu ďalším anglickým speváčkam. Tých spájala jedna vec – ich pesničky zneli moderne, ale zároveň to bolo aj retro s odkazom na šesťdesiate roky, čiže do čias, keď popmusic mala svoju úroveň.  Podobne ako Winehouse mala Adele talent ako hrom. Už ako jedenásťročná zabávala hostí na párty tým, že vedela napodobniť všetky štyri speváčky zo Spice Girls a k tomu pridala aj dokonalú impresiu Toma Jonesa.