neprekáža mi Heinleinova nafúkanosť, ktorú vkladá do postavy Jubala Hershawa, jeho šovinizmus a sexizmus. Napokon, ide o román z roku 1961 a vtedy si možno naozaj ľudia bežne mysleli, že 9 z 10 znásilnení si žena tak nejako sama zaslúžila (naozaj, to zaznie). V každom prípade, Jubala som naozaj úprimne nemal rád.
Neprekáža mi ani antisystémovosť. Na konci 50. rokov bola v USA aj celkom pochopiteľná. Heinlein, skrátka, politikov a štátnych zamestnancov nenávidí. Ťažko povedať, čo by si namiesto nich predstavoval, ale vláda je pre neho veľké fuj a každý politik je hrozný a chce len to najhoršie.
Neprekáža mi ani Jubalovo/Heinleinovo mudrovanie o tom, čo je a čo nie je umenie (abstraktné umenie nie je umenie, ale blbosť vhodná nanajvýš na tapety, zdravím majiteľov obrazov Jacksona Pollocka a amerických maliarov 50. rokov) a samozrejme si tu neodpustil libertariánsku polievočku o tom, ako umenie, ktoré si na seba nevie zarobiť, nemá čo žiadať o dotácie. Zato on, ako spisovateľ treťotriednych hlúpostí, si ich, samozrejme, zaslúži, lebo ľudia to chcú. Prečo vlastne veľa dlhých minút káže o umení? Že by to bolo tak, že to tam chcel mať? Veď nemusí v každom románe povedať všetko!
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.