štefan Hríb .týždeň, šéfredaktor 

Tento rok som čítal a počúval len po anglicky. Z domácich kníh preto vyberiem dve naše:

Adriana Kemka: Malou vidličkou. Najkrajšia knižka, akú som držal v ruke. Adriana a Juraj sú fajnoví ľudia.

Pavol Čekan: Snívam o inom Slovensku. Pavol Čekan mi o pandémii povedal silné veci. A neuhýbal ani pri veľmi osobných otázkach.

Pavol Čekan v knihe rozhovorov Snívam o inom Slovensku povedal o pandémii silné veci.

marína Gálisová .týždeň, zástupkyňa šéfredaktora

Olga Tokarczuk: Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď. Detektívka na spôsob polish noir, čo, ako znalci vedia, je neraz ešte o stupienok vyššie nad scandi noir. Výzva k občianskej neposlušnosti, na akú by bol hrdý Thoreau, mimochodom, aj ozveny jeho čarovného diela Walden sa tam nájdu. Emersonovská pocta všetkému živému. Je to dielo o láske a nenávisti až za hrob, deprimujúce aj povznášajúce, komentár k spoločnosti, v akej žijeme, a pokus o vytvorenie one-woman utópie, komplet aj s krvavými dôsledkami.

Simone de Beauvoir: Zlomená žena. Simone de Beauvoir je tu známa viac ako filozofka, napokon, jej slávna kniha Druhé pohlavie vyšla v roku 1968, keď komunistické ľady trošku povolili. Mnoho ľudí ju má odvtedy v knižniciach, možno už na to aj pozabudli. Tento rok prinieslo vydavateľstvo Inaque, ktoré sa systematicky venuje dôležitým a zaujímavým projektom, až dve knihy od nej: Autobiografickú novelu Nerozlučné a tri silné príbehy pod názvom Zlomená žena. Obe stoja za čítanie, obe si určite nájdu publikum, aj nové (u mňa doma po nich chňapli okrem mňa aj dospievajúce dcéry). Zlomená žena má ružový obal, ale neružový obsah: mapuje osobné krízy žien v rôznych životných etapách, nelásku, fyzický úpadok, pocit zlyhania... až by sa dalo spýtať, kto chce o tom čítať? Veď to, že chcete. Lebo toto nie je coelhovské naivné múdrobranie, ale ozajstná neokázalá múdrosť a vynikajúca literatúra.