deti ohŕňali nosy. Kapor im smrdel. Presúvali šalát po tanieri, striehli na oblátky s medom. To bol posledný chod. Po ňom sa mohli vrhnúť na darčeky, dary, dariská. 

Štefka a Beatka ešte večeru hotovú nemali. Štefka obaľovala kapra, mala špinavé ruky od vajec, strúhanky a múky. Do ramena si utierala spotené čelo. V kuchyni bolo horúco. Beatka sedela za stolom, lúskala vlašské orechy. Jadrá dolovala zo škrupiniek, trúsila na gumený obrus. Stôl bol slávnostne prestretý. Pre dve osoby. Pila červené víno, ale len tak trochu, aby jej nestúplo do hlavy.

„Štefka, tak ti poviem... Budeme jesť ako neverci,“ povedala Beatka a rozosmiala sa.

„Neverci? Akí neverci?“

„Neskoro. O šiestej, o siedmej. Podľa toho, ako vysmažíš. Katolíci sadajú k stolom o piatej. Podľa toho ich spoznáš. Keby aj nič iné, o piatej musia byť pri stole a začínať s večerou.“

„My nemáme ešte ani vypražené,“ chichotala sa Štefka. „My sme ešte horšie ako ateisti... Ale niečo na tom bude. Ten môj bol echt katolík. Vždy tu sedel, chudák, nech mu je zem ľahká, o mŕtvych len v dobrom, zdutý ako pampúch a čakal, kým vypražím.“

„O koľkej si dovyprážala?“

„O pol šiestej, o šiestej“ spomínala Štefka. „Ako som stihla, tak bolo.“

„Tak potom je jasné, že ten tvoj, nech mu dá Pán Boh večnú slávu v nebi, bol zdutý, že nevečeria, ako sa patrí na katolíka.“