lipa – Andršt blues band boli pre nás, generáciu narodenú v 60. rokoch, ako Rolling Stones a B. B. King zároveň. Kapela, ktorá začala hrať v roku 1980 a ťahala to viac ako šesť rokov, dôkladne odfúkla z pódií normalizačný prach. Videl som ich viackrát a vždy to bol zážitok: pumpujúci bezpražcový basák Vladimír „Guma“ Kulhánek, turbosaxofonista a neskorší emigrant Jan Kubík (áno, ten, čo nahrával Bolo nás jedenásť Lasicu, Satinského a Filipa), uzemňujúca harmonika Ondřeja Konráda a hlavne gitara Luboša Andršta, ktorá dokázala burácať aj hladiť. Blues band mohol hrať aj za komunistov – veď blues bola hudba utláčaných černochov, ale my sme touto hudbou získavali energiu a pocit, že aj v tejto zamrežovanej krajine má niečo význam. Boli sme sotva plnoletí a toto bol určite dôležitý imprinting. Lebo blues je základ a máloktorá rocková či soulová alebo funková hudba z neho nevychádza. A, mimochodom, práve tu sa začala spolupráca Petra Lipu s Milanom Lasicom ako textárom.

Moja generácia vyrastala na, ako sa u nás hovorilo, džezrocku. Vo svete sa tomuto žánru vtedy aj dnes hovorí fusion a je to mix slobody džezu a nástojčivosti a energie progresívneho rocku. Luboš Andršt nemohol pri tejto muzikantskej výzve chýbať: Najprv, začiatkom 70. rokov, hral v legendárnom Jazz Q, potom si založil vlastnú skupinu Energit a učil nás vnímavosti. V roku nahral sólový album Capricornus, ktorý bol pre mnohých fundamentálny.