album five hundred days. (áno, bodka je súčasť názvu) znesie porovnanie s čímkoľvek od svetovo rešpektovaných umelcov – songwriterov (nechcem písať pesničkárov, lebo tí sa u nás spájajú s folkom. Songwriteri sú autori piesní bez ohľadu na žáner). 

Milanove songy sú melancholické, dojímavé, premýšľavé, ale bez ufňukanosti a sebaľútosti. Poctivá chlapská nostalgia. Ak by sme chceli použiť jedno slovo, nebál by som sa toho absolútneho – krásne. S fantasticky zahratou akustickou gitarou (Boronell je bakalárom na torontskej Humber College, odbor džezová gitara) a s výnimočnými vokálmi, často viacnásobne nahratými do podmanivo zaranžovaných zborov. Vie spievať pekne zafarbeným intímnym polohlasom a v exponovanej časti s množstvom vokálov sa jeho hlas rozhorí, ako keby si požičal Bonove hlasivky.

Milan používa svoje prvé krstné meno primárne. „To má poukázať na moju slovenskú krv. Druhé – André – naznačuje, že som vyrastal v Montreale, vo frankofónnom prostredí.“ No a Boronell je otcovo priezvisko, to je kubánska zložka. Keď som začínal hrať, vystupoval som len ako Milan André, ale potom som si uvedomil, že je to súčasť mňa a mojej identity.“ 

príbeh lásky, ktorá vznikla v listoch

Na otca si Milan nepamätá, bol pilotom a keď mal jeden rok, zahynul pri leteckom nešťastí, spôsobenom technickou chybou. Rodičia sa zoznámili cez službu PenPal, ktorá slúžila na kontaktovanie ľudí po celom svete. Zoznámili sa začiatkom 80. rokov. Mama študovala v Bratislave, on žil vtedy v USA. Písali si viac ako dva roky, potom ju prišiel navštíviť a zaľúbili sa. Ešte pred revolúciou sa zobrali a odišla za ním do Kanady. „Asi pred desiatimi rokmi som našiel otcove listy, je ich viac ako 90,“ hovorí Milan. Pred rokom a pol som začal skladať album, kde texty piesní budú zostavené len z nich. Niekde som našiel aj slová, čo sa rýmujú, ale je to veľmi voľné. Už mám hotové štyri skladby, ktoré spracúvajú prvých 30 listov.“      

Na Slovensko chodil odmalička, jeho mama udržiavala vzťahy s rodinou z oboch strán. Za babkou chodili na Floridu a za tetou do New Yorku. Asi pred šiestimi rokmi začal Milan žiť nomádskym životom a zdržiaval sa medzi Kanadou, Londýnom, Prahou a Bratislavou.  

rôzne farby melanchólie

Pýtam sa Milana, či je melancholický človek a bez problémov prisvedčí. „Myslím, že všetci máme v sebe ťažké emócie, mnohé si nesieme od detstva a je to úplne normálne, ale neriešime ich a vyhýbame sa im,“ hovorí. Keď sa rozišiel s priateľkou, čo bol pre neho traumatizujúci zážitok, rozhodol sa, že bude k sebe úprimný a prestal skrývať emócie. „Takže áno, som vážny, ale netrápim sa“.