neskôr sa však dozvedeli, že rodičia v týchto situáciách nemali na výber a museli sa svojich detí vzdať, inak by im hrozili tvrdé tresty, väzenie a zbavenie nároku na prídavky, ktoré v 70. rokoch živili väčšinu rodín pôvodných obyvateľov. Neskôr, po rutinných zdravotných vyšetreniach, presunuli ich deti napríklad do internátnej školy Yale, ktorú v North West River prevádzkovala charitatívna organizácia Grenfell. Toby Obed, Kanaďan pochádzajúci z Labradoru, bol iba predškolák, keď práve tam po prvýkrát pocítil strach o svoj život.

hvizd, svišť a prásk, tak švihal bič

Ďalej jazyk, prízvuk, bitie za rozprávanie v inuktitutštine, a nakoniec komora, tma, hlad – týmto si prešlo každé dieťa. Hneď na začiatku sa tak dozvedáme, že veta „pocikať sa od strachu“ nie je iba metafora. Z výpovedí Tobyho Obeda je totiž jasné, že ak aj bola nejaká šanca na to viesť aspoň relatívne normálny život, on ju nedostal, a už ani nikdy nedostane. Dodnes sa sám seba pýta, či to všetko bola jeho vina, či si trest náhodou aj nezaslúžil, a navyše ho ťaží pocit, že sa narodil zbytočne. Nie je však jediný, kto takto uvažuje, autorka knihy nám totiž surovo predostiera niekoľko príbehov rôznych obetí z toho istého obdobia, čím sa ich svedectvá a jej publikácia stávajú istým spôsobom dôkazovým materiálom, ktorý nemožno spochybniť.