album je naozaj veľmi vydarený a vracia nás do najlepších čias kapely. Prekvapivé je to preto, lebo Jethro Tull už v „nultých“ rokoch zaznamenávali únavu materiálu (a po operácii hrdla aj hlasu lídra Iana Andersona) a zrazu znejú sviežo, akoby ich dozadu postrčila nejaká veľká lokomotíva času.
„Od svojho prvého albumu v roku 1968 išli vlastnou cestou, zaťato odmietali napodobňovať všetky hudobné trendy, vždy sa snažili posunúť hranice svojej hudby,“ píše David Rees v úvode svojej biografie Malé dejiny Jethro Tull. „Nikdy sa o nich nedalo povedať, že sú ,vplyvní‘, pretože jednoducho žiadna kapela neznie ako oni. Bez ohľadu na to, po akom štýle počas tých rokov siahli – a siahli po mnohých – výsledkom bola zakaždým jasná hudba Jethro Tull. V začiatkoch stáli bok po boku s deťmi britskej bluesovej konjunktúry. Neskôr sa o nich hovorilo jedným dychom s heavymetalovými expertmi. Pre niekoho budú naveky neoddeliteľne spojení s progresívnou scénou. Iní tvrdia, že kráčajú po folkrockovej ceste. Ďalší upozorňujú na ich džezové a klasické vplyvy. Jethro Tull sa, skrátka, vzpierajú klasifikácii, a to samo asi do značnej miery vysvetľuje ich neuveriteľnú trvanlivosť a popularitu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.