nie, Halíkovu knihu kvôli tomu netreba odkladať na lepšie časy. Je totiž príspevkom k schopnosti ubrániť civilizáciu, výsadami ktorej sú sloboda otázok a odvaha skúmať v spoločenstve znamenia doby.

k popoludniu patrí dialogická otvorenosť

Halíkov obraz kresťanského „odpoledne“ môže vyvolať rozmanité interpretácie a pocity. Je hádam kresťanstvo unavené? Má dávno za sebou tie najlepšie etapy a blíži sa do stavu klinickej smrti, keď definitívne prestane byť atraktívne a pre ľudí dôležité? Alebo ide o sladkú (a v horúci deň nevyhnutnú) popoludňajšiu siestu, po ktorej si kresťania užijú dlhý rozradostený večer na námestiach sveta?

Najlepšie je prijať autorovu verziu tejto metafory – je sympatická a zrelá, presne tak, ako Tomáš Halík. Jeho „odpoledne“ vychádza z paralely s príbehom ľudského života. Po desaťročiach rozmachu, budovania povesti, materiálneho zabezpečenia a takmer neobmedzených ambícií prichádza druhý polčas.

V ňom treba, takpovediac, zbierať úrodu, vyrovnávať bilanciu, padať do výšky a načrieť hlbšie do studnice múdrosti. V popoludní života sa ľudia učia životnej láskavosti, je kúzelná iným spôsobom ako eufória mladosti. Ponúkajú nadhľad, múdrosť a schopnosť prekonať egocentrizmus. Nezvládnuté starnutie (toľkí ho poznáme na sebe a blízkych) plodí rigiditu, úzkosť, podozrievavosť, malichernosť a terorizovanie okolia.