ivanu sme zastihli pri inštalácii novej výstavy v novej bratislavskej DOT. Gallery a samozrejme hneď prvá téma je, kde a kedy sa v nej zobrala potreba vysloviť názor prostredníctvom výtvarných diel. „Človek dospieva a formuje sa,“ hovorí. „Na začiatku vysokej školy som asi nebola ešte úplne rozhľadený človek a nevnímala som napríklad politickú situáciu, ale postupne som to začala považovať za nutnosť. Veci ma začali škrieť, iritovať a rozhodla som sa, že sa ich budem snažiť meniť. A keďže patrím skôr k hanblivejším ľuďom a neviem hovoriť na verejnosti, mojím hlasom je výtvarné umenie.“ Najskôr začala pracovať so slovenskou mentalitou, napríklad sa zaoberala slovenským folklórom. 

„Ľudové piesne si väčšinou spievame bezstarostne a až v druhej-tretej strofe zistíme, že je v nich veľa krutosti, násilia. Veď pesnička o tom ako si chlapík kúpi tri dubové kyje a bude s nimi biť frajerku, manželku aj deti, to je strašné! Začala som uvažovať, kde sa to v nás berie. Zároveň je na Slovensku veľa skrytého domáceho násilia, alkoholizmu, o ktorých svedčia pijanské piesne. Politické témy som začala spracúvať až po škole a tvrdšie som sa začala rýpať do našej mentality.“

radikálne výšivky

Ivanu na VŠMU bavila kresba, aj keď hovorí, že remeselne nemala na svojich kolegov, ktorí prišli z umeleckopriemyselnej školy, sama má gymnázium. Zároveň však podotýka, že technika je len spôsob vyjadrenia a sama si zvolila ako prostriedok interpretácie posolstva výšivku.