vážené dámy a vážení páni, vážená porota, milí priatelia.

Myslím, že dva dni po tom, čo som dostal od Konzervatívneho inštitútu správu o rozhodnutí poroty, napadlo Rusko Ukrajinu. Keby som dnes povedal pravdu, že sa neviem dobre sústrediť na prácu, ktorou ma zaviazal štatút ceny a ktorá sa má vzťahovať na Dominika Tatarku, a že som nič nenapísal, časť z vás by to akceptovala, no väčšia časť určite nie. Kvôli tejto druhej časti som sa pokúsil napísať niečo aspoň trochu k veci a ospravedlňujem sa dopredu za zdĺhavejší, rozpačitejší úvod. Písal som Ivanovi Štrpkovi, čo predniesol on pri odovzdávaní ceny, ale Ivan svoju reč už nemá a povedal mi iba, píš o čom chceš, píš o svojej záhrade. 

Zo záznamov, ku ktorým som sa dostal, som zistil, že väčšina laureátov poznala Tatarku osobne a písala o svojom vzťahu k nemu alebo o konkrétnom zážitku s ním. V rokoch 1984–1986 som žil v Bratislave v ekumenickom spoločenstve s Danielom Pastirčákom, mojím dnes vari najstarším priateľom, a ďalšími chlapcami. No a niekedy v osemdesiatom piatom ma letmo pozval František Mikloško – pred bránou Klarisiek – a v ten istý deň aj kamarátka Anka Hlaváčová na stretnutie s Tatarkom, tuším v Luxorke. Neviem, prečo som na stretnutie neprišiel, ale spomínam si, že som si večer povedal „veď ešte bude príležitosť...“ Ale ako to už v živote býva, niektoré príležitosti sa prosto nezopakujú. Mal by som to dnes večer predsa len o čosi ľahšie.