pražský novinár Egon Erwin Kisch vyjadril úmeru medzi dĺžkou vzťahu a nárastom neschopnosti tento vzťah vyjadriť prostredníctvom slova. Pokiaľ sa nemýlim, o Indii po týždňovom pobyte bol pripravený napísať knihu. Ak pobyt trvá mesiac, človek sa zmôže na novinový článok. Po ročnom spoznávaní tejto krajiny by nedokázal napísať jedinú vetu.
Kischova rovnica, našťastie, neplatí na môj vzťah k čerstvému laureátovi Ceny Dominika Tatarku. Po desaťročiach priateľstva je tento básnik, vydavateľ a knižný grafik ako pohár napĺňaný vodou, ktorá nepretečie. Priniesol mi osvieženie, radosť z rozhovorov i nejeden dôvod vytiahnuť bežky a krúžiť v lesoch nad Levočou a v záľahe snehu hľadať spojnice do Ulože, dedinky s dvoma stovkami duší, kam Levočania v minulosti uložili malomocných, ale odkiaľ je za dobrého počasia dovidieť na Liptov alebo až na koniec sveta, lebo za kamennou hradbou Lomnického a Kežmarského štítu sa podľa najstarších Uložaniek v čase ich detstva už nič nenachádzalo. Z Ulože pochádza i Erikova rada: „ Ak niekedy budeš hľadať dievča na vydaj, hľadaj v okolí Vyšných Repášov.“ V kraji archaických cností, lebo láska, ako povedal Plútarchos „sama je veľkou a neľahkou hádankou, ak sa chceme spýtať, čo vlastne nenávidí a čo miluje...Tie rozpory sú hlavnou príčinou, prečo je táto vášeň pokladaná za šialenstvo.“
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.