v roku 1980 som mal šesť rokov a celý môj kultúrny horizont tvorili Komik a jeho svet, ktorého si pocitovo pamätám najsilnejšie, Zlatá brána, pieseň skupiny Modus, Modus to sme my, nad nástroje sklonení, zvlášť verš o kufri svojich nôt, večerníčky s vlkom a zajacom, Majka z Gurunu spadnuvšia z oblakov a takmer isto Vinnetou, ale toho som možno chytil až neskôr. Tak o rok, o dva, čo je však v rámci tej dekády jedno, lebo na jej konci v roku 1990 nielenže už som mal rokov 16, pochopiteľne, počty nepustia, ale vkusovo som bol prakticky hotový kus. Mladík síce lačný po nových úžasných veciach, ktoré mali prísť a prišli v deväťdesiatkach, ale aj mladík už pevne usadený v tom svojom.

Náruživý čitateľ scifíčok a Pána Tragáčika, onášivkovaný uniformný metalista, čo by ani na chvíľu v partii nepriznal, že keď ide na MTV Depeš, tak neprepína, filmový fanatik absolútne posadnutý videom a príležitostný hráč videohier vždy na hody, keď k babke prišli kolotoče a s nimi aj maringotka s automatmi, dnes by sme povedali pojazdná kočovná arkádová herňa.

Osemdesiatky, dekáda, v ktorej som sa stal. Ak by dnes u nás nakrútil niekto seriál o nej, bolo by ťažké neobľúbiť si ho.