ráno sa v preplnenej divadelnej sále predstavilo nitrianske Nové divadlo s hravou inscenáciou na smutnú tému, Zlodejka kníh v réžii Šimona Spišáka. Príbeh o dievčatku, ktoré odvážne bojuje proti Tretej ríši kradnutím kníh a stretne sa so Smrťou, dojme práve preto, že sa o to vôbec nesnaží. Program pre mladé publikum opäť dokázal, že svojou rozmanitosťou a tematickým zameraním konkuruje hlavnému programu a dokáže zaujať každého, bez ohľadu na vek. 

roľa bol vrchol

Štvrtok ale predovšetkým patril dvom výnimočným inscenáciam hlavného programu. Keď sa festivalové publikum za popoludňajšieho úpeku presunulo na lúku v Žabokrekoch, spočiatku mohli nastať obavy, či sa dá na priamom slnku dostatočne sústrediť na predstavenie. Keď sa však človek posadil oproti plápolajúcim bielym plachtám a vyoranému kruhu čerstvej pôdy, bolo jasné, že sa bude diať niečo nevšedné. Štyri performerky a tri hudobníčky napriek sťaženým podmienkam odohrali sústredené a dychberúce predstavenie. Svoju Roľu síce najradšej hrávajú za prichádzajúceho súmraku, ale aj jasné slnečné svetlo zafungovalo v jej prospech a obohatilo ju o nový rozmer. Pochopiť svoje korene a upevniť či naopak spretŕhať vzťahové väzby totiž vôbec nie je jednoduché. Roľa (právom ocenená na tohtoročnej Novej dráme) je dôkazom toho, že živý divadelný zážitok je skutočne neprenosný. Jedine naživo tak môže byť naozaj katarzný. Len tak byť. Len tak sa dívať a vnímať. Neobyčajný priestor ponúkol neobyčajný zážitok. 

intímna spoveď

Večerná inscenácia košického divadla Thália bola však dôkazom, že k niečomu podobnému môže dôjsť aj v priestore „obyčajného“ kamenného divadla. Autorská monodráma Otec, matka, chľast (spoluvytvorená režisérom Józsefom Czjalikom a dramaturgom Miklósom Forgácsom) tiež skúmala rodinnú anamnézu a otvárala citlivé osobné zákutia. Herec Róbert Lucskay, ktorý strávil viac ako dvadsaťpäť rokov v zahraničí (mimo iného aj v Royal Shakespeare Company) počas pandémie vytvoril autobiografický text o svojom detstve s rodičom–alkoholikom. Tvorivý tím však podľa vlastných slov nechcel tematizovať traumu ako takú, ale skôr ísť po veľmi intímnej línii prežívania. Kam sa v našej duši schová to, čo si odnášame do dospelosti? Lucskayova postava Hladného herca prináša do incenácie nadhľad a hravosť, dokonca aj humor. Na javisku skutočne varí, čapuje pivo, či priamo komunikuje s divákom (v Martine po prvýkrát aj po slovensky). A robí to nesmierne láskavo a ľudsky. Strihy medzi ľahkosťou a vážnosťou len umocňovali silu zážitku a nikdy neskĺzli do prehnaného pátosu. Hranica medzi javiskom a hľadiskom sa celkom prirodzene vytratila. 

Inscenácia sa uvádza v maďarčine, ale tvorcovia plánujú aj čisto slovenskú verziu a uvažujú aj nad angličtinou. Určite sa oplatí sledovať jej uvádzanie v budúcej divadelnej sezóne a nenechať si ju ujsť.

piatok

Piatok otvorilo Bratislavské bábkové divadlo skvelým Mauglím v réžii zakladateliek nezávislého divadelného združenia ODIVO, Márie Danadovej a Moniky Kováčovej. Zaujal aj apelatívny výkrik tvorcov z Uhlu_92 a ich inscenácia Krvilační a ponížení o stále aktuálnejších témach populizmu, manipulácie a fanatizmu. Inscenácie Dukla, údolie smrti a Jeden nemecký život sa nakoniec festivalu zo zdravotných dôvodov nemohli zúčastniť, no vďaka rozmanitosti programu (a bohatému výberu študentských inscenácií) nebolo cítiť, že by boli diváci o divadelnú ponuku ochudobnení. Hlavný program tak nečakane vyvrcholil už v sobotu poobede domácou inscenáciou D1 (pracovný názov), umeleckého šéfa Komorného divadla Martin, Lukáša Brutovského. Lyricko-epický, takmer biblický „mýtus o diaľnici“, koreluje s témami, ktoré boli na festivale mnohopočetne zastúpené. Martinská inscenácia je dôkazom, že aj kamenné divadlo dokáže byť invenčné formou (skvelý nápad Juraja Poliaka) aj obsahom. Osobná história zúboženej krajiny (podaná aj s veľkou dávkou irónie a humoru) je trpkou metaforou našej spoločnosti a výnimočným počinom domáceho súboru, zaslúžene oceneného na Novej dráme 2021 a Cenou Akadémie divadelných tvorcov 2020/2021. 

Lukáš Brutovský okrem pôsobivého scénického čítania ukrajinských textov, ktoré sa konalo vo štvrtok večer, presunul svoju inscenáciu Sen noci svätojánskej do priestorov Slovenského národného múzea. Toľkokrát uvádzaná Shakespearova komédia nabrala hneď nový rozmer. Nielen preto, že predstavenie sa odohralo práve v svätojánsku noc, ale aj vďaka netradičnému miestu– spod schodov vo vestibule múzea diváci putovali cez dvor, kde herci odohrali jeden obraz, až do magicky nasvietenej botanickej záhrady. O netypické divadelné priestory nebola na festivale núdza. Autorka tohto textu strávila dva príjemné dni v Múzeu kultúry Čechov na Slovensku, kde (spolu)odohrala divadelnú stolnú hru Dobšinský *ako som sa stal*. Hodnotenia sa tak musí zriecť, ale môže aspoň konštatovať, že všetci prítomní diváci počas štyroch predstavení boli skvelými a inšpiratívnymi spoluhráčmi. O zážitok bohatší totiž zakaždým odchádzame najmä vďaka nim. 

záver a diskusia

Festival sa síce oficiálne skončil v sobotu, no organizátori svojim divákom ešte pripravili malý nedeľný darček, čarovnú rozprávku Zlatý kľúčik prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča v rusínskom jazyku. Záverečná diskusia, ako aj celý festival, otvorili mnoho tém: od tých spoločenských (reprezentácia menšín či postoj k tradíciám), až po veľmi osobné a intímne ponory do životných príbehov jednotlivca. Debaty o udržateľnosti (ako aj tie po predstaveniach hlavného a študentského programu) ukázali, aké dôležité je byť vo vzájomnom kontakte a rozprávať sa. A najmä, rozprávať prostredníctvom divadla. Ak ste tento rok na Dotyky a spojenia do Martina nezavítali, ten ďalší už určite nevynechajte. Neoľutujete. 19–24. júna 2023 budeme tam. 

Foto nájdete na www.dotykyaspojenia.sk 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.