Hudba Veľkej noci

spomínam si na svoj prvý zážitok zo živého predvedenia Bachových Matúšových pašií. Bolo to v Mníchove a dirigentom bol vtedy legendárny nemecký tenorista Peter Schreier, ktorý súčasne spieval aj part Evanjelistu. Pamätám si tiež, že azda viac ako nádherná hudba lipského kantora ma vtedy zaujalo niečo iné: množstvo partitúr v publiku, vedľa sediaci pán v stredných rokoch s výzorom bankového úradníka, decentne si pohmkávajúci chorály, ktoré sú v tomto diele dedičstvom predkov i dodnes živým prejavom viery. A absolútne ticho, ktoré zavládlo v koncertnej sále po slovách oznamujúcich Kristovu smrť. Myslím, že vtedy som si prvýkrát uvedomil, čo naozaj znamená tradícia vo vzťahu k viere i vo vzťahu k hudbe. Jej súčasťou sú rovnako lamentácie renesančných skladateľov na texty Náreku Jeremiáša i Pašie Arvo Pärta. Hudba Veľkej noci, tóny týchto dní.

.spoveď kniežaťa z Venosy
Latinské slovo tenebrae (v preklade temnota) odkazuje na starobylý rituál postupného zhasínania sviečok, pripomínajúci opustenie Krista učeníkmi a temnotu, ktorá zavládla po jeho ukrižovaní. Označovala sa ním aj nočná liturgia tzv. hodiniek počas Veľkonočného trojdnia. Čítania z Biblie striedala hudba responzórií na toto obdobie. Ich texty, opisujúce zradu, utrpenie a ukrižovanie Krista siahajú do čias raného kresťanstva a voľne spájajú rozličné pasáže Starého a Nového zákona. Subjektívnosť pôsobivej textovej koláže, kde dramatické rozprávanie striedajú okamihy kontemplácie, silne pôsobila na predstavivosť skladateľov. Medzi najslávnejšie zhudobnenia patria šesťhlasné Tenebrae Gesualda z Venosy (1560–1613). Taliansky renesančný šľachtic sa stal mýtom ešte počas života a o jeho posadnutosti hudbou kolovali legendy. Smutne sa však preslávil najmä vraždou prvej manželky a jej milenca. Príbeh o urodzenom skladateľovi, ktorý sa stal vrahom, obrátil v 20. storočí pozornosť k jeho dielu. Ukázalo sa, že Gesualdove skladby obsahujú neobvyklé harmónie, ktoré dokážu prekvapiť ešte dnes. Medzi jeho veľkých obdivovateľov patril aj ruský skladateľ Igor Stravinskij (1882–1971), ktorý výraz Gesualdovej hudby opísal ako „mimoriadne dramatický, no súčasne veľmi intímny“. Táto charakteristika vynikajúco vystihuje Gesualdove Tenebrae z roku 1611. Skladateľ ich skomponoval na sklonku života pre súkromnú kaplnku a boli teda určené len pre svojho tvorcu. Hudba Gesualdových responzórií – plná melanchólie a nepokoja – je iná ako jeho svetské skladby.