keď som ho prvýkrát počula hovoriť o vojnách, prechádzal mi mráz po chrbte. Pretože keď rozpráva o tom, čo videl a zažil, je miestami dokonca vtipný. Po niekoľkých rozhovoroch s vojnovými reportérmi a reportérkami som si totiž uvedomila niekoľko vecí. Jednou z nich je, že tento ich humor, ktorým často maskujú všetku tú bolesť a ťažobu, je vlastne iba ich obranný mechanizmus. Wojciech a jeho knihy sú tiež ako dva svety v jednom – on je rozprávačsky vtipný, aby sa nezbláznil, zatiaľ čo ony sú trpké, lebo do nich vpísal všetko zlé, a tak v nich humor už nemá svoje miesto. Preto sú také silné a autentické.

môže sa genocída zopakovať?

Veta, že my Slováci o niečom nevieme takmer nič, sa môže javiť ako vágna. Bohužiaľ je  pravdivá. Najmä, keď hovoríme o Kambodži. Pretože o nej skutočne nevieme takmer nič, respektíve je mimo nášho záberu a záujmu. A to je chyba.