v septembri 1992, niečo vyše dvaapolroka po vzniku, ľudia okolo Artfora predstavili kníhkupectvo, ktoré dodnes bez zvyšku napĺňa víziu „dobrodružstva myslenia“ s ktorou do toho išli – kníhkupectvo, ktoré nasmerovalo ich aktivity. Pôvodne totiž malo byť Artforum akýmsi otvoreným priestorom kultúry, neskôr dominanciu získali knihy. Hovoríme s dušou Artfora Vladimírom Michalom.
aká bola vlastne cesta k otvoreniu kníhkupectva?
Prvá oficiálna akcia Artfora a predstavenie toho, čo chceme robiť, sa uskutočnila v Dome lodníkov 19. februára 1990. Chceli sme vytvoriť kultúrny priestor, ktorého kníhkupectvo malo byť iba súčasťou. Mali sme v tom Dome aj kanceláriu v maličkej miestnosti, v ktorej sme boli dve hodiny raz za týždeň, ale aj tak sa tam začali stretávať mnohí zaujímaví ľudia. Potreba komunikácie o tom, čo sa deje v kultúre a spoločnosti, bola obrovská.
ja si pamätám ešte nejaký pavlačový priestor s prvým kníhkupectvom, bolo to malebné.
To sme sa dostali na Ulicu Červenej armády 7 – neskôr Gröslingovu. Na pavlači tam squatoval jeden byt violončelista Peťo Michoněk, premlelo sa v ňom mnoho hudobníkov. Peter bol jeden z členov „prípravného výboru“ Artfora. No a keďže tam býval, mal prehľad. Na rovnakej pavlači sídlila Bratislavská informačná služba, čo napriek názvu nebola žiadna mestská tajná polícia, robili servis pre turistov. Keď sa odsťahovali preč z tohto rozpadávajúceho sa priestoru, my sme oň požiadali a oficiálne ho získali. Nasťahovali sme sa a otvorené bolo každý deň niekoľko hodín – popoludní, dovtedy sme mali svoje zamestnania.
kde si bol zamestnaný ty?
Robil som technika vo výpočtovom stredisku na Gymnáziu Juraja Hronca. Mimochodom, aj Juraj Kušnierik, ktorý bol od začiatku jeden z nás, bol IT-čkár, tiež robil vo výpočtovom stredisku. Ja som mal zamestnanie, ktoré sa dalo najľahšie opustiť, tak som to urobil, dal som výpoveď a stal som sa živnostníkom.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.