ak na vernisáži začujete „Vitajte v najlepšej galérii na Slovensku, ak tomu neveríte, tak tomu uverte!“, môže sa ich autor stať predmetom škodoradosti, nezáujmu, nepochopenia, alebo aj frustrácie zo zjavnej nekompetentnosti. Komplexnejšiu predstavu o danej galérii si potom možno utvoriť len na základe prierezu jej činnosti.
Galéria mesta Levoča (ďalej GML) je situovaná v priestoroch historického meštianskeho domu na námestí v Levoči, v upravených, pôvodne bytových jednotkách. Prezentačný priestor pokrýva päť miestností vizuálne determinovaných špecifickými klenbami, v predných miestnostiach pôvodnou historickou podlahou. Samotné zvládnutie inštalačných možností je jednou z hlavných devíz pre kvalitné podujatia.
GML bola v štatúte definovaná ako miestna, špecializovaná a zbierkotvorná inštitúcia. Významne tomu prispel aj emancipačný komunitný proces, podložený aj najmladšou generáciou levočských umelcov a umelkýň. Novovzniknuté decentralizované fakulty umení v Banskej Bystrici, Košiciach a možnosti štúdia v zahraničí umožnili profesionalizáciu v umeleckom vzdelávaní s pozitívnym premietnutím do lokálnej mikroscény.
Idea výstavného priestoru súčasného umenia našla podporu aj vo vtedajšej politickej reprezentácií samosprávy. Podcenením situácie novovznikajúcej inštitúcie bolo obsadenie odbornej pozície kurátora/-ky priamym oslovením konkrétnych dvoch osôb bez širšej debaty, čo vyplynulo z tradičnej regionálnej neochoty ísť cestou verejného výberového konania. Tento faktor prakticky zadefinoval následný inštitucionálny amaterizmus s problematickým personálnym zázemím. Neoptimálnym formátom bola už otváracia kolektívna výstava v auguste 2014, ktorá bez kritickej reflexie premiešala lokálnych autorov s relevantným vzdelaním a praxou s prejavmi stredného prúdu až evidentného gýča.
Z následnej histórie GML vidíme, že prezentačná činnosť je sústredená dominantne na individuálne výstavy. Ak aj išlo o etablovaných vizuálnych umelcov (napr. Mikyta, Cséfalvay, Gerboc a i. - bolo autorom vlastne interpretované zázemie galérie?) výstavy sprevádzajú kunsthistoricky slabé sprievodné texty s povrchnými poetizujúcimi výkladmi. Nezriedka sa k tomu pridáva nesprávny výber formátov diel, nekvalitná inštalácia (po rokoch by sa už očakávala vedomosť o vertikálnej výške osi diel) a minimálny networking.
Práve neschopnosť (či neochota) adekvátne komunikovať laickej i odbornej verejnosti kvalitatívne či kvantitatívne špecifiká výstav kulminovala do súčasného stavu GML. Ten je odrazom počiatočných dvoch rokov architekta a zároveň kurátora Slavomíra Zombeka, a najmä dlhodobého pôsobenia Petra Milčáka, ktorý bol menovaný externým kurátorom koncom roka 2015 bez výberového konania či diskusie s odbornou verejnosťou. S výnimkou niekoľkých projektov hosťujúcich odborníkov bol výber vystavujúcich umelcov a umelkýň ich výhradnou doménou. Dramaturgický zámer nebol pre verejnosť nikdy hodnoverne argumentovaný. V dlhodobej perspektíve (s jednou výnimkou) absentujú autorské tematické formáty, ktorými by kurátor vytváral individuálnu inštitucionálnu identitu. Tie súčasné naozaj nepotrebujú rigidné formáty typu Hommage á Majster Pavol alebo k piatemu výročiu otvorenia.
Rovnako až na výnimky je neprítomný aj súvislý vedomostný systém galérie. Ak aj dohľadáme hŕstku sprievodných aktivít, viac ako vnútorne prepojenie s práve prebiehajúcimi výstavami (napr.J. Milčák, autorský večer, poetický večer a i.) vykazujú skôr súvis s vydavateľskou činnosťou. Zapojenie rodinných príslušníkov kurátora do rôznych podujatí GML, kooptujúci výber individuálnych autorov, zároveň ilustrátorov, naznačuje skutočne zamýšľaný dramaturgický zámer. Fakt, že posledné výstavy kurátorsky zastrešil Jakub Milčák, syn predošlého (?) kurátora, vizuálny umelec bez relevantnej kurátorskej praxe mimo GML, je príkladom evidentnej ignorancie etických noriem verejnej inštitúcie. Ak by bol skutočným zámerom únos verejnej inštitúcie pre potreby pohodlného zázemia na prezentáciu súkromných aktivít, nevyzeralo by to zrejme inak.
Najvážnejšie sa javí problematika zbierkového fondu GML. Dostupné informácie od správcu inštitúcie potvrdzujú, že zbierkový fond galérie obsahuje celkovo 35 diel, ktoré – s výnimkou štyroch autorov – boli vystavené v rámci „výberu“ zo zbierky. Výroky zo sprievodnej reportáže pre lokálnu televíziu pôsobia bizarne. Sústreďujú sa skoro výhradne na cenu diel či medzinárodnú povahu autorov a autoriek, ktorí/-é kvalitatívne nijako nevybočujú z celkovej úrovne. Výsledkom je populistický, zjednodušený komentár k technickým parametrom. Odvolávka na ekonomickú hodnotu, keď diela sú získane výlučne darom, pôsobí ako elementárna inštitucionálna negramotnosť.
Je faktom, že princíp vytvárania zbierkového fondu GML darovaním bol ústne dohodnutý v rámci prípravného výboru ako vynútený a dočasný kvôli zápisu inštitúcie do registra Ministerstva kultúry SR. Ten stále neprebehol pre absenciu odborne kvalifikovaného zamestnanca/správcu zbierky v zmysle zákona 206/2009 Z. z o galériách a múzeách, na ktorého báze bola GML založená. Že nedošlo k náprave a uplatňuje sa dodnes, je v kontexte pandémie, ktorá zraniteľnú skupinu umelcov a umelkýň posunula do situácie súčasného prekariátu, obzvlášť perfídne. Správca GML disponuje overiteľnými zdrojmi, profesionalizácia by otvorila možnosti získavania ďalších verejných zdrojov, ktoré by práve zbierkový fond skvalitnili. Prečo je tento celkový stav zodpovednými udržiavaný, keď je evidentne nevýhodný?
Mohlo by sa javiť, že situácia malej regionálnej galérie s absenciou odborného zázemia vlastne vedeniu vyhovuje. Domáce publikum skôr uverí mesiášsky sa prezentujúcim zástupcom, budujúcim si sebaobraz skrz lokálnu vertikálnu štruktúru vzťahov, ktoré sa nekritizujú – či už nepotických, alebo hierarchických. Diváci a diváčky, desaťročia systematickejšie nenavštevujúci formáty súčasného umenia, ľahšie uveria v nenahraditeľnosť individualít, najmä ak je diskusia o ich (ne)odbornosti vytesnená alebo strategicky interpretovaná ako ad hoc osobná. Akceptovať toto nastavenie ale znamená rezignáciu na humanistický rozmer kultúrnych inštitúcií.
Vyššie menované javy potvrdzujú absenciu ucelenej koncepcie, nemeniacu sa prítomnosť neodborného vedenia a akejkoľvek kritickej sebareflexie. Riešením situácie je nevyhnutné angažovanie odborne kvalifikovaného kunsthistorika/kunsthistoričky, ktorý/-á nahradí pretrvávajúcu pseudopoetickú dojmológiu interpretácie súčasného vizuálneho umenia a ponúkne odborné zhodnotenie zbierky a prípravu nových výstavných projektov.
Diskusia o úlohe galérií či múzeí je v súčasnej živej kultúre prítomná už desaťročia. V kontexte inštitucionálnej kritiky aj v stredoeurópskych krajinách už roky sledujeme obraty smerom k inkluzívnym, otvoreným umeleckým inštitúciám, akcentujúcim participatívne, edukačné, diverzné či hybridné formáty založené na etickom kódexe, lokálnych komunitách či odbornom výskume. Zvýšený záujem o otvorenejšiu diskusiu a kvalitnejšiu správu umeleckých inštitúcií je citeľný. V nedávnej minulosti máme niekoľko svetlých príkladov – diskusie okolo Galérie Jána Kollára v Banskej Štiavnici, či aktuálne odvolanie riaditeľa Šarišskej galérie v Prešove. Tie potvrdzujú vôľu skvalitniť činnosti galérií či múzeí. Tento text by mohol podobnú debatu otvoriť aj o dnešnej podobe GML.
Text bol pôvodne publikovaný na portáli Artalk.cz .
Vizuálny umelec & kurátor. V roku 2021 obhájil dizertačnú prácu na tému Hybridný potenciál maľby na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V umeleckej teórií sa venuje inštitucionálnej fragmentácií, posthumanistickým teóriám telesnosti a periférnej tvorbe umeleckých komunít. Je kurátorom v nezávislej galérií EQO v Spišskom Hrhove. Kurátorsky pripravil projekty aj pre Galériu umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi, galériu Šopa v Košiciach či Industru v Brne.
Poznámka: Autor je bývalý člen galerijnej rady Galérie mesta Levoča, bol súčasťou prípravnej skupiny pri formulovaní poslania a orientácie inštitúcie pred jej otvorením ako zástupca umeleckého študentstva.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.