vojaci považovali Alfu za dëmm, požierača duší, vojaka čarodeja. Najprv ho v jeho krvilačnosti podporovali, obdivovali a uctievali. Keď sa ale začal vracať z frontu s odseknutými rukami nepriateľov a celý od krvi, ich obdiv sa zmenil a začali sa ho báť. Mysleli si totiž, že im „zožerie“ vnútro tela a vženie ich do náručia smrti. Nezáležalo na tom, aká bola ich národnosť, či boli priatelia alebo nepriatelia, všetci sa mu báli čo i len pozrieť do očí. Naopak, on svoje obete zvíjajúce sa strachom a bolesťou pozoroval rád. „Když se dívám nepříteli do jeho modrých očí, často zahlédnu panický strach ze smrti, z divošství, násilí o lidojedství. V jeho očích vidím to, co mu o mně říkali a čemu uvěřil, ačkoliv mě nikdy předtím nepotkal.“

pomsta modrookým nepriateľom

Keď mladí muži prekročili vek dvadsať rokov, chceli opustiť svoju malú senegalskú dedinu a vidieť svet. Škola im totiž vtĺkala do hlavy, že je ich povinnosťou bojovať za Francúzsko, a tiež sa chceli stať niekým významným. Mademba, na rozdiel od Alfu, ktorý je zároveň rozprávačom celého príbehu, bol ale slabý a v podstate nehodný stať sa vojakom. Vyrastali spolu, mali sa radi ako bratia a nakoniec aj do vojny išli spoločne.