valér Miko sa po scéne pohybuje bez veľkých treskov s elfskou noblesou, ale keď si sadne za klavír, rozbalí emócie ako pestrofarebný vejár a s methenyovskou ušľachtilosťou nám ponúkne svoju cestu pri hľadaní krásy. Z jeho hľadania sa razom stane aj naše hľadanie. Na tomto svete je krása tovar nevyčísliteľnej hodnoty. 

Jeho mama je výtvarníčka, otec hudobný teoretik. Ako sa vyrastalo v takejto rodine? „Mali sme doma klavír, otec ma zaň posadil a hneď sme sa skamarátili. Hrať som ešte nevedel, ale už som k nemu získal vzťah, so zaľúbením som počúval, čo vydáva za zvuky. Potom ma rodičia zapísali na základnú umeleckú školu. Stále som si doma hral, čo som chcel, ale to nebolo nič vážne, také zvukomalebné veci, páčili sa mi niektoré akordy.“ 

Našťastie, získal tolerantnú a chápavú učiteľku, ktorá mu dala na výber, aké prednesy by chcel hrať (spomínam na moje časy ZUŠ, keď ma práve nervácka pedagogička odradila od hudby na dlhých šesť rokov). „Ani naši ma nijako nenútili, kedy a koľko mám cvičiť, bolo to veľmi benevolentné. Som veľmi rád, že nezabili vo mne vášeň k hudbe. Aj vtedy som radšej improvizoval, ako sa učil to, čo som si mal pripraviť do hudobnej školy. A aj vtedy som už rozdeľoval medzi tým, čo som musel, a tým, čo som si užíval.“