predovšetkým však ide o pätnásť výnimočne dobre napísaných a zmontovaných koláží z autorových spomienok a z jeho autentických rozhovorov, čiže z viacerých uhlov pohľadu na príbehy života a diela Egona Bondyho (1930 – 2007), Eugena Brikciusa (1942), Jiřího Černého (1936), Václava Havla (1936 – 2011), Josefa Holcmana (1952), Bohumila Hrabala (1914 – 1997), Ivana Martina Jirousa (1944 – 2011), Svatopluka Karáska (1942 – 2020), Vladimíra Mertu (1946), Vladimíra Mišíka (1947), Vítězslava Nezvala (1900 – 1958), Břetislava Rychlíka (1958), Andreja Stankoviča (1940 – 2001), Jiřího Suchého (1931) a Ludvíka Vaculíka (1926 – 2015).

Alexander Balogh zároveň nakreslil – verím, že práve dnes obzvlášť – inšpirujúcu mapu českého disentu. Také zvyknú byť zakreslené sentimentálnou ceruzou značky Bolo raz bolo. Balogh just nie, ale píše si presne a prísne, ako sa aj patrí na jedného zo „strážcov pamäti“. Pri čítaní portrétu Ludvíka Vaculíka, ktorý knihu završuje, som si spomenul na tak či onak triumfálny vstup Bohumila Hrabala do českej literatúry. (Hovorme tým portrétom príbehy. Veď sa doslova sebazáchovne rozvetrili nad impotentným mrakom oficiálneho socialisticko-realistického paškvilu povinného domáceho čítania.)