marína Gálisová, zástupkyňa šéfredaktora .týždňa

Michel Houellebecq: Zničiť. Kniha od uznávaného autora vždy vzbudí aj pochybnosti – nevezie sa len na svojej značke a neukáže stokrát ukázané? Toto nie je ten prípad. Bez Michela Houellebecqa by bola svetová literatúra brutálne chudobnejšia. A to je viac, než možno povedať o stovkách iných.

Michel Houellebecq: Zničiť. Vydavateľstvo Inaque, 2022.Peter Kropotkin: Vzájomná pomoc: Faktor evolúcie. Kropotkin je moja prvá láska spomedzi anarchistov, a hoci ma už vtedy, keď som mala 18, vyrušovala jeho nelogická nechuť k osobnému vlastníctvu, jeho odpor k štátnej mašinérii – áno, aj tej boľševickej – z neho stále robil inšpiráciu. Táto kniha je stará, ale jej základné premisy potvrdzujú mnohí súčasní vedci. Sme tu ako individuality a sme tu aj preto, lebo sme schopní spolupráce. Štát môže jemné mechanizmy spolupráce často surovo zničiť. Knihou sa neraz zaklínajú aj marxisti, čo je vcelku zaujímavé, lebo Kropotkin sa s nimi dôrazne rozišiel, boľševický prevrat v Rusku odsúdil, hoci ho zažil na sklonku života a ľavicové kruhy od neho čakali, že ho takýto vývoj poteší. Lenže nie. Kropotkin bol v prvom rade prívrženec dobrovoľnej spolupráce a zmeny zdola, takže nastoľovanie „nových poriadkov“ štátnou mocou hodnotil ako kontraproduktívne. Ruskí boľševici sa s anarchizmom brutálne vysporiadali a čierna vlajka anarchie mohla naposledy zaviať práve na pohrebe kniežaťa Kropotkina. Ako bodka. Áno, znela aj Internacionála – pieseň, ktorú Kropotkin za života prirovnal k „zavýjaniu psov“.

šimon Jeseňák, zástupca šéfredaktora .týždňa

Moja kniha roka je Cesta proti proudu (Jozef Šíma, Monika Rybová). V čase, keď sa vlády jednotlivých krajín správajú celoročne predvianočne (a nie v tom pozitívnom zmysle), hrajú  sa na Ježiška, ktorý dodá všetkým všetko, ihneď a bezplatne, bolo osviežujúce a miestami až katarzné čítať „rozmluvy“ medzi Monikou Rybovou a profesorom Josefom Šímom. Plazivý etatizmus, adorovanie štátu ako entity, ktorá má za úlohu starať sa o svojich ľudí, a to tak, že im peniaze ukradne, pardon zdaní a následne rozdá, sa dnes v Európe stáva opätovne mainstreamom. Kniha je pretkaná bravúrnymi výrokmi respondenta Josefa Šímu, ale i tej, ktorá otázky kladie – Moniky Rybovej. Za všetky spomeniem len jeden výrok: „Ani Matka Tereza v role hlavného plánovača by svetu nepriniesla prosperitu, ale biedu,“ hovorí na margo možného úspechu akéhokoľvek centrálneho plánovania Šíma. Dnes už vo verejnom diskurze málokedy počujeme tézy, na ktorých bol postavený úspech a dominancia západnej civilizácie, čo je fatálnou chybou. Príjemné čítanie prajem, i keď z neho často mrazí.

marian Jaslovský, redaktor .týždňa

Dosť veľa kníh „čítam ušami“, pretože po desiatich hodinách denne strávených za monitorom a displejmi sa človeku nejako nechce otvárať knižku alebo čítačku a audioknihy má rada aj moja fitness aplikácia.