môj otec bol vynálezca a vždy objavil niečo iné, než chcel. Vyvíjal trvanlivú polievku „Chutí to“, ale vyšlo mu sekundové lepidlo „Lepí to“. Miesto instantnej kávy „Mladá zväzáčka“ náhodou vyvinul prací prášok „Veselá súdružka“.

V Československu sa písal rok 1953, keď vymyslel dialektický motor, poháňaný myšlienkami najväčších filozofov. Tí veľkí muži objavili, že protiklady sa nielen priťahujú, ale si aj protirečia a tým tvoria explozívnu zmes, ktorá dokáže poháňať dejiny. A keď dejiny, prečo nie raketové motory?! Ako toto otcovi napadlo, neviem, ale dnes som presvedčená, že mu to našepkal spev vesmírnej veľryby... 

V zime 1953 som bola zamilovaná do spolužiaka z gymnázia. Každú noc pred spaním som do vankúša šepkala: – Drahý Ivan Petrovič Pavlov! Modlím sa k tebe ako k najväčšiemu vedcovi pokrokového sveta, ktorý nielen prinútil sliniť hladných psov, keď zazvoní zvonček, ale ktorý aj dokázal, že sovietsky človek nemá dušu, iba mozog. Všemocný I. P. Pavlov! Ktorá jeho časť mi nefunguje, keď milujem chalana z vedľajšej triedy? Odpusti mi, Najvyšší koryfej vedy, ale v ktorom mozgovom laloku vzniká láska? Lebo by som si ho dala trošku zmenšiť. Láska bolí viac než narazený palec a ja by som rada žila bez bolesti... 

Otec si všimol, že som smutná a zobral ma na prechádzku. Za mestom vtedy ešte rástol les, zdal sa mi nekonečný. Po pár hodinách chôdze sa na čistinke zrazu vynorila veľká strieborná guľa.

– Vymýšľal som zásobník na kyselinu sírovú, – povedal otec zadýchane, – a vyšlo mi toto. Dalo by sa tam bývať, čo povieš? Aspoň sa dnu nebude zbierať špina, lebo tam nie je kút. Guľa nemá roh! 

Zasmiala som sa. – Načo nám bude? 

Keby raz bolo treba zavrieť dvere za týmto svetom.

– Akože... smrť?! 

– Naopak! Život... – a zavesil mi na krk strieborný kľúčik. – Nestrať ho! Je od Guličky. 

Stíšil hlas. – Včera som vyvinul hasiacu penu. Síce nehasí, ale výborne sa na ňu chytajú rádiové signály. 

Nastriekal si na dlaň biely chumáč. Ozvali sa tiahle zvuky, ani radosť, ani plač, akoby z veľkej diaľky.

– Vesmírna veľryba, – usmial sa, – volá nás svojím spevom. 

Vrátili sme sa domov. Ešte v ten večer napísal do Akadémie vied, no nikde to nechceli uverejniť. Článok plný divných rovníc nakoniec vyšiel v Amerike v nejakom vedeckom žurnále a od toho dňa otca sledovali tajní. Pod domom stále parkoval čierny Tatraplán, ale z nášho okna bol malý ako chrobák. Kto by sa staral o hmyz? Roky bežali a ja som mala toľko práce!