slovo kurátora výstavy Richarda Gregora
Už samotný výber tém dnes pre súčasné slovenské umenie predstavuje veľmi zaujímavú problematiku. Ak v tomto zmysle premýšľame nad vývojom počas posledných tridsiatich rokov, potom vidíme apolitický epilóg neoavantgardy v 90. rokoch 20. storočia, totálnu demokratizáciu umeleckých druhov a vstup súčasného umenia na trh v „nultých“ rokoch, umenie ako nástroj dialógu so spoločnosťou v 10. rokoch 21. storočia, pričom všetky tri uvedené línie súbežne pokračovali a pokračujú ďalej.
Panna
Kozorožec
Dnes možno vidieť tendenciu v určitom retro-avantgardistickom zamyslení, akoby absurdnosť doby, ktorá neponúka žiadne jednoznačné smerovania najlepšie vystihovalo umenie, ktoré svojou formou (zatiaľ, alebo aspoň v tejto chvíli) do dejín nijak nezapadá. Vidíme mnoho ilustratívneho zamerania, ktoré bolo v minulosti považované v našom umení za nedostatočnosť, no dnes nachádza svoj nový význam v spomínanom dialógu so spoločnosťou (napr. na témy feminizmu, histórie, pamäti a podobne) a jeho úloha je vlastne v zmysle čitateľnosti angažovaného umenia kľúčová.
U Matúša Maťátka nachádzame angažovanú polohu nielen v známych ilustráciách pre časopis Príbehy 20. storočia, ktoré vydáva spoločnosť Post Bellum, ale tiež v jeho obrazoch s ikonickými námetmi z našej histórie. Jeho grafický štýl, ktorý okrem kresieb uplatňuje aj v maľbách je nezameniteľný a jednoznačne rozpoznateľný. Tvorí ho simulovaný (hyperbolizovaný) jazyk drevorytu spravidla dovedený do najmenšej možnej lineárnej skratky, čím dosahuje atakujúcu monumentalitu, náladou podobnú agitačným plagátom (niekedy dokonca až sochám), ktoré poznáme z rôznych období dejín 20. storočia. Aktualizáciu smerom k dnešku dosahuje komixovou pohyblivosťou a gestikou zobrazených postáv či predmetov, čím zároveň trochu zjemňuje či dokonca zľahčuje spomínanú apelatívnosť, inak by totiž prevládal nepatričný pátos. Maťátko pracuje s témami absolútne priamočiaro, ako umelec pop-artového typu, diela teda majú spravidla iba jeden hlavný plán, námet a symbolika splývajú v jedno, farebnosť je čo sa tónov týka úsporná a jednoznačná, akrylové prevedenie takto postavenú štruktúru len podčiarkuje. Čitateľnosť, zrozumiteľnosť a dešifrovateľnosť je autorovým najvyšším zámerom, nehrá s divákom intelektuálnu hru, neschováva sa za žiadnu relativitu, nemá manévrovací priestor ani zadné vrátka – čo vidíme je to, čo to je.
Ryby
Maľby znamení zverokruhu, Platónske telesá a niekoľko diel na tému kozmonautiky – to sú okruhy, ktoré tvoria aktuálnu výstavu v bratislavskej Galérii 19. Voľba v podstate apolitických tém je v rámci súčasného umenia osviežením a jej filozofickú povahu môžeme brať ako vyviazanie sa z (ťažko zodpovedateľných) otázok dneška smerom k (rovnako ťažko zodpovedateľným) otázkam astrológie. Autor vníma spracovanie jednotlivých znamení ako portréty, ich individualizovaná rovina však zostáva jeho vlastnou licenciou, rovnako ako dôvody siahnutia k esencializmu Platónskych telies. Kľúčom k výstave sú možno práve objekty či obrazy s témou kozmonautiky, pretože tie dokážeme v slovenskom umení genealogicky ukotviť, a to v (dovolím si provokáciu: večne chlapčenskej) fascinácii vedou a technikou, ktorá sa u nás prerušovane objavuje od druhej polovice 50. rokov 20. storočia. Kozmológie Stana Filka, analýzy pohybu u Juraja Bartusza, celoživotná fascinácia lietaním u Pavla Maňku, alebo, nech, známy kozmonaut, raketový motor a motívy zverokruhu od Ladislava Snopeka, ktoré dodnes stoja na Račianskom mýte v Bratislave – to je len niekoľko naznačených možností, v kontexte ktorých by sme mohli čítať Maťátkove aktuálne diela.
Dotyk platónskych telies
Ak vidíme v dnešnom (a nielen slovenskom) umení formálne avantgardistické odkazy, potom majú v ideologickom zmysle dvojznačnú povahu. Nejdú meniť svet niečím radikálne novým ako klasická avantgarda, ani inštitucionalizáciou tohto radikálne nového, ako sa to dialo v neoavantgarde 60. rokov 20. storočia. Dnes ide o diela, ktorých podstata nie je ani burcujúca, ani absurdná, napokon ani apokalyptická, čo by sa dalo v istom ohľade čakať. Je v nich prítomná určitá hravosť, v nultých rokoch znovu nadobudnuté právo zvoliť si akokoľvek neaktuálnu či dokonca až spiatočnícku tému a techniku, ako aj vzdanie sa formálnej rafinovanosti. Obsahujú v sebe minulosť aj súčasnosť zároveň a toto cez-časové prepojenie nás nijak nevyrušuje, pôsobí hodnoverne, ako keby sme svoje horoskopy, Platónske telesá či otázky ľudského vstupu do vesmíru všetci riešili na dennej báze.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.