monografia Ladislav Čarný od Jany Geržovej, Daniely Čarnej a Juraja Čarného, ku ktorým by sme mohli ešte priradiť ako autorov koncepcie Ladislava Čarného a Stana Masára, no aj autorov fotografií, uzatvára oblúk individuálnych monografií výtvarníkov Skupiny A – R (Klára Bočkayová, Milan Bočkay, Ladislav Čarný, Daniel Fischer, Vladimír Kordoš, Otis Laubert, Marian Meško, Igor Minárik, Marián Mudroch, Dežo Tóth/Monogramista T. D), ktorí tvoria po Galandovcoch (Andrej Barčík, Anton Čutek, Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš, Milan Laluha, Milan Paštéka, Andrej Rudavský, Ivan Štubňa, Pavol Tóth) a Bratislavských Konfrontáciách (Marián Čunderlík, Rudolf Fila, Jozef Jankovič, Jaroslav Kočiš, Eduard Ovčáček, Miloš Urbásek a čiastočne aj Dagmar Kočišová, Anastázia Miertušová, Mira Haberernová, Pavel Maňka, Andrea Dobošová a účastníci jednotlivých výstav Dušan Valocký, Mária Rudavská, Jozef Beňo) chronologicky tretiu významnú výtvarnú skupinu povojnového moderného slovenského výtvarného umenia.

Každý z členov Skupiny A – R je, samozrejme, autochtónnym výtvarníkom a okrem toho v slovenskom modernom výtvarnom umení po druhej svetovej vojne existuje významný počet autorov a autoriek, ktorí nepociťovali potrebu zoskupovať sa (ako jednu za všetkých by som uviedol Máriu Bartuszovú, ktorej špecifická váha v čase významne narastá).

Príslušnosť k skupine má však vo všetkých troch prípadoch, pri Galandovcoch, Bratislavských Konfrontáciách a Skupine A – R, pridanú hodnotu. V tejto chvíli stačí len naznačiť, že nie náhodou tvoria začiatok a koniec vyše 20-ročného rozpätia individuálnych knižných publikácií o členoch Skupiny A – R, monografie Otisa Lauberta (2001) a Ladislava Čarného (2022) Jany Geržovej.

prekonávanie strachu z prázdnoty

Monografia Ladislava Čarného je tímovým dielom. Zriedkakedy je tímovosť takou kľúčovou vlastnosťou výtvarnej monografie ako v tomto prípade.