hovorí sa, že kapela je len tak dobrá, ako bubeník. Stopercentnú pravdivosť a pôvod tejto myšlienky neviem ničím podložiť. Nebolo by prekvapivé, ak by sme sa dopátrali k tomu, že vznikla pri spoločnom stole bubeníkov, ktorí sa sami sebe navzájom sťažovali na ich náročnú prácu. V muzikantskom svete to majú nepochybne najľahšie speváci. Tí si zapoja svoj mikrofón, trocha precvičia hlasivky a sú pripravení koncertovať. Alebo opačne, ako sa hovorí, spevák zavrie ústa a má zbalené. Gitaristi a klávesisti so sebou už nosia batožiny trochu viacej. Vláčia so sebou ťažké kufre s gitarami, klávesmi a zosilňovačmi – ale čo by neurobili pre svoje potešenie? No bubeníci si tej batožiny nosia nepochybne najviac. Bubny, od tých najmenších po ten najväčší kopák, činely, paličky... Ale keď to rozbalia, tak to stojí za to. Stačí, keď spustia jednoduchý, no účinný a umocnený rytmus a naše nohy si začnú nevedomky podupkávať, dlane búchať o stehná a nakoniec sa ocitáme v tranze ako pri večernom kmeňovom rituáli. Svojou hrou v nás prebúdzajú pradávne a dávno zabudnuté spomienky na účasť pri rituáloch a spoločnom kmeňovom ohni. Ak by som si mal vybrať vedúceho kmeňového rituálu, bol by to Phil Collins, ktorý dnes oslavuje 72 rokov.
spievajúci bubeník alebo bubnujúci spevák?
Phil Collins, to nie sú len známe hity osemdesiatych rokov, v ktorých zažiaril ako geniálny popový skladateľ pod vlastným menom alebo so skupinou Genesis. A hoci aj to je dosť, skrýva sa toho za ním oveľa viac. Tento hyperaktívny a aktivitou horiaci chlapík sa totiž narodil, aby pretavil všetko, na čo siahne, na veľký úspech. Od útleho detstva vedel, že chce byť bubeníkom a za svojim snom si tvrdo šiel. Ešte pred vstupom do skupiny Genesis v roku 1970 Phil Collins okolo seba víril zrnká usadeného prachu v zoskupení Flaming Youth, no so vstupom do svetoznámej kapely začal písať celkom odlišný príbeh.
Svojim nadhľadom a vtipom si napokon na svoju stranu prebral aj, sprvu trochu okúňavých synov bohatých otcov, svojich budúcich kolegov v kapele, u ktorých sa zjavil ako uchádzač o miesto bubeníka. Peter Gabriel, Tony Banks, Steve Hackett a Mike Rutherford v Collinsovej spoločnosti vytvorili jednu z najzásadnejších kapiel na poli progresívneho rocku. V skupine priam nadmieru naplnenej muzikantským géniom sa Phil Collins uplatnil najprv ako aranžér a príležitostný spevák, no jeho osud a hlavná úloha a jej čas mali len nadísť.
spoza bicej súpravy za mikrofón
Po dnes už klasických prog-rockových dielach Nursery Cryme (1971), Foxtrot (1972), a Selling England by the Pound (1973) sa Genesis vrhli do ďalšieho, tentokrát ešte náročnejšieho projektu. Stal sa ním dvojalbum The Lamb Lies on the Broadway (1974). Už počas jeho príprav sa začala prejavovať tvorivá kríza Petra Gabriela ešte väčšmi podporená komplikovaným tehotenstvom jeho manželky. Po náročnom turné sa rozhodol skupinu opustiť. Pred zostávajúcou štvoricou sa zrodila dilema – pokračovať alebo to zabaliť? Odpoveďou sa stal album A Trick of the Tail (1976), ktorým väčšina pochybností o pokračovaní Genesis bez Gabriela zanikla. Po skúškach desiatok neúspešných kandidátov na speváka skupiny sa vokálov ujal Phil Collins. Prvou skladbou, ktorú v štúdiu naspieval sa stala Sqounk, ktorá je dodnes tým najlepším z najlepšieho, čo s prispením jeho hlasiviek vzniklo. Jeho prvé spevácke kroky boli prísne porovnávané s jeho predchodcom. Hoci tu môžeme nájsť malé paralely s Petrom Gabrielom – spája ich podobná farba hlasu, náboj aj emócia, napriek tomu sa jedná o pomerne dosť odlišných spevákov. Po famóznom speváckom výkone v štúdiu však prišla ešte väčšia skúška – vystúpiť pred publikum ako spevák a frontman skupiny. Phil Collins sa síce divadlu a vystupovaniu pred publikom venoval už v mladosti, no odspievať náročný materiál nového albumu spoločne s materiálom jeho bývalého kolegu nebolo vôbec ľahké. Nakoniec však Collins obstál a publikum ho prijalo. Premiéra sa konala v kanadskom Londone a za bicou súpravou ho zastúpil ďalší bubenícky velikán Bill Bruford, niečo hrali aj spolu.
nová rola frontmana
Každá skupina potrebuje svojho frontmana, potrebuje svoju tvár. Phil Collins sa svojej novej roli popri speve a hraniu na bicích nástrojoch učil postupne. Po prvom turné sa výborne oťukal a vedel v žiari reflektorov zaujať publikum. Nie napriek – ale práve vďaka svojmu zjavu. Bol to nevysoký chlapík, v tom čase s veľkou bradou a dlhými vlasmi a k tomu všetkému v ležérnom oblečení s čiapkou na hlave. Collins odmietol teatrálnosť svojho predchodcu, hoci práve tá bola jedným zo základných pilierov ich predošlého úspechu. „Bol som ten chlapík odvedľa“, ako sám seba definoval Phil Collins. Ten chlapík odvedľa svoje publikum zaujal otvorenosťou a prirodzeným šoumenstvom a ono si ho obľúbilo. S výmenou frontmana sa zmenila aj hudba Genesis a od prekomponovaných opusov sa skupina uberala k tvorbe priamočiarejších skladieb. Na svoju minulosť a progresívne korene nikdy nezanevrela a ani nezabudla, čo napokon potvrdila aj vo svojej budúcej kariére. Totiž aj na tých najznámejších albumoch 80. rokov nájdeme rozvinuté, dvanásť minútové skladby. To, že sa Genesis stali jedným z vedúcich zoskupení populárnej hudby iba potvrdilo, že progresívny rock, z ktorého sa zrodili, nemá hraníc.
Popri tvorbe albumov Wind and Wuthering (1977), And Then We Were Three (1978) a Duke (1980) sa Phil Collins priučil štúdiovej a skladateľskej práci. Práve počas tvorivej prestávky pred albumom Duke prechádzal Phil Collins vážnou krízou svojho manželstva, ktorá napokon vyústila do rozvodu. Vo svojom dome si zriadil malé štúdio s niekoľkými syntetizátormi a automatickým bubeníkom. Apropo, bol to automatický bubeník Yamaha CR-78, ktorý každý člen kapely dostal ako dar od firmy počas Japonského turné v roku 1978. Absolútny hit In the Air Tonight vznikol práve popri náhodnom objavovaní rytmov, ktoré táto záhadná krabica s gombíkmi obsahovala. Collins do rytmu uložil tri akordy, jeden z neopakovateľných a najsilnejších bubeníckych momentov a napísal text plný láskavej frustrácie z rozvodu - a hit bol na svete! Nemenej odlišným spôsobom vznikli ďalšie skladby na jeho prvom sólovom multi-platinovom albume Face Value (1981). Tony Banks a Mike Rutherford sa dodnes nevedia zhodnúť na tom, či im ich kolega tento megahit ponúkol. Collins tvrdí, že áno, jeho kolegovia tvrdia, že nie. Ktovie ako by to dopadlo, ak by na Collinsovu ponuku kývli?
sólo pre Phila Collinsa
Albumu Face Value sa stal absolútnym trhákom a jeho mimoriadny úspech prekvapil aj samotného Collinsa. Odozva naň a jeho úspech neutíchajú ani po rokoch a dnes už vyše štyridsaťročné dielo vie stále zarezonovať. Vstup do osemdesiatych rokov znamenal začiatok, de facto dvadsaťročnej, priam permanentnej prítomnosti Phila Collinsa v hudobných hitparádach, televíznych šou a dokonca aj filmoch a seriáloch. Popri všetkom obdive voči tejto hviezde si, úprimne, neviem predstaviť nasadenie v tomto nekonečnom kolotoči nahrávania, koncertovania a vystupovania. Deň musel mať prinajmenšom 60 a viac hodín a rok aspoň 500 dní. Tvorivý potenciál, muzikantský progres však s úmerne stúpajúcou publicitou a úspechom vôbec neupadal. Práve naopak, Phil Collins sólovo a aj s Genesis prežil v osemdesiatych rokoch priam dokonalú dekádu nekončiaceho úspechu. Albumy skupiny Abacab (1981), Genesis (1983) a Invisible Touch (1986) boli striedané Collinsovými sólovými počinmi Hello, I Must be Going (1982), No Jacket Required (1985) a ...But Seriously (1989). Z každej menovanej zbierky skladieb vzišli mimoriadne populárne skladby, ktoré nezažiarili len v niekoľkomesačnom období od ich vydania, žiaria dodnes. Táto nesmierne bohatá umelecká výpoveď je dnes, so všetkou cťou súčasným hudobníkom, nepredstaviteľná. Boli to, takpovediac, hity striedané ďalšími hitmi a predaje nosičov dosahovali astronomické čísla, ktoré sú dodnes relevantné.
dovidenia Genesis?
Dozvuky osemdesiatych rokov pokračovali ešte v prvej polovici nasledujúcej dekády. V tej Phil Collins aj Genesis pokračovali v nastavenom trende úspešného albumu We Can´t Dance (1991) a ďalšej sólovej výpovede Both Sides (1993). Všetky nástroje si na v tomto prípade nahral sám. Zlomom v jeho živote sa stal najmä odchod z jeho domovskej skupiny Genesis, ktorá to následne skúsila aj bez neho, no bol to márny pokus. V roku 1996 sa o slovo prihlásil s Dance into the Light a nové tisícročie otvoril posledným autorským albumom Testify (2002). Nasledovali roky strávené na sólových turné s prívlastkom posledné. Jedno také ešte v roku 2007 podnikol s domovskou kapelou Genesis. Lenže publikum, jeho sila a pôsobenie naň, mať ho doslova vo svojej moci, je silná droga. Nedá sa jej zbaviť, je nesmierne omamná a tejto závislosti sa je spomedzi všetkých drog najťažšie zbaviť. Phil Collins nie je výnimkou a preto ešte, síce sediac na stoličke, odspieval aj svoje, pre tento krát, skutočné posledné turné pod vlastným menom v roku 2019. Kým však stihli utíchnuť všetky emócie, podobne sa rozhodol s publikom rozlúčiť aj v prítomnosti svojich kolegov z Genesis. Na jar minulého roka sa v Londýne odohral posledný koncert, ktorému jeho prívlastok môžeme skutočne – a bohužiaľ – veriť.
odkaz a dielo
Phil Collins toho popri pôsobení v skupine Genesis a svojej sólovej kariére stihol mnoho. Len si skúste vypočuť jeho famózne bubenícke umenie v dravých jazz rockových skladbách skupiny Brand-X, s ktorou nahral niekoľko albumov, medzi inými aj jednu z povinných jázd jazz rocku Unorthodox Behaviour (1976). Takisto stihol hosťovať na rôznych albumoch nielen ako hudobník, ale aj ako producent. Spolupracoval s menami ako Sting, Eric Clapton alebo Robert Plant. Zahral si niekoľko rolí v televíznych seriáloch (Miami Vice) a v roku 1985 stihol účinkovať na oboch stranách Atlantického oceánu počas benefičného mega koncertu Live Aid. A aj to je len zlomok jeho aktivít...
Čím si vlastne Phil Collins získal, trúfnem si odvážne povedať, nás všetkých? Súdim a hádam podľa seba – svojou kvalitou, prirodzenosťou, otvorenosťou a najmä úprimnosťou. Ak je spevák úprimný a otvorený, my mu veríme a ak sa nám natoľko zapáči, následne ho aj prijmeme za svojho. Navyše, ak zvolí prístupný a zrozumiteľný jazyk svojej výpovede, dokáže ním osloviť prakticky celú planétu. Avšak len tí najlepší, vrátane Phila Collinsa, dokážu osloviť masy, v ktorých sa skrývajú aj tí najnáročnejší poslucháči. Napadá mi len zopár iných mien a nie je ich veľa. Jeho skladby sú výpoveďou obyčajného muža, ktorý žije, vníma a cíti. Vo svojich textoch nebol nikdy príliš hĺbavý, no aj bez toho v nich dokázal vystihnúť každodenné pocity mnohých z nás a dokážeme sa s nimi stotožniť. Nemenej hlbokú brázdu znamená meno Phil Collins aj v bubeníckom svete. Jeho hra sa ničím nevymyká tomu, pre čo je známy: je tu jeho zmysel pre melódiu, výnimočné cítenie, kedy to treba trochu skomplikovať a naopak – kedy to zjednodušiť. Jeho hra na bicie nástroje nie je len živým prevedením metronómu, ale v jeho podaní sú skutočným živým nástrojom. Svojou hrou ovplyvnil niekoľko generácií bubeníkov.
otec a syn
Nic Collins je druhým najmladším potomkom Phila Collinsa, momentálne to je dvadsaťjeden ročný chalan, ktorý po svojom slávnom otcovi nezdedil len meno ale aj výnimočný bubenícky talent. Na prvý pohľad by sa to mohlo zdať ako celkom jasné a prirodzené – veď jablko predsa nepadá ďaleko od stromu. Neplatí to však vždy. To jablko sa niekedy šťastne odrazí od kmeňa stromu a odskočí čo najďalej, no niekedy ostane rovno na strome. Odtrhnúť si ho napokon môžeme my sami. Oplatí sa to, pretože Nic Collins je mladý, nádejný a mimoriadne talentovaný bubeník, ktorý svoj nesmierny cit pre hru, jej ducha a naplnenie potvrdil už na dvoch veľkých turné, ktoré so svojim otcom pri mikrofóne absolvoval. Je nutné podotknúť, že bicie ho priťahovali od útleho detstva celkom prirodzene, nebolo to ničím vynútené, ako by sa niektorí mohli nazdávať. Pred skutočne veľkým publikom sa ocitol ako pätnásťročný, keď za bubnami po prvý raz verejne vystriedal svojho otca. Nie je to len hocijaká otcovská protekcia, pretože výnimočnosť Nicovho bubeníckeho výkonu potvrdili okrem ostrieľaných hudobníkov aj tí najpovolanejší – Tony Banks a Mike Rutherford, keď Collinsa juniora posadili za bicie aj v definitívnom epilógu skupiny Genesis. Stala sa ním posledná dvadsiatka koncertov v roku 2021 a 2022. Nic Collins však tvorí aj vlastnú hudbu a vedie kapelu Better Strangers. Na výsledky jeho tvorby sa ešte určite môžeme tešiť.
Autor je blogger. Viac článkov nájdete na jeho blogu https://blog.sme.sk/ivancak
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.