bez typicky otravného hereckého ansámblu, bez vtipných sekvencií, ktoré môže za vtipné považovať iba tak skupina senioriek s prosečkom v ruke na Ladie’s night v kinokomplexoch a najmä bez prvoplánových replík, na ktoré sme, bohužiaľ, boli toto tisícročie zvyknutí pri pozeraní väčšiny slovenských filmov. Invalid Jonáša Karáska (Kandidát, Amnestie) si nás získal nielen nezvyčajným obsadením, ale najmä funkčným využívaním humoru, ktorý sme za tie presladené roky podradných romantických komédií iste všetci potrebovali ‚už jako sůl‘.
Vizuálne štylizované prostredie, senický prízvuk a až príliš veľa zaužívaných stereotypov zameraných na menšiny. Aj tak by sa dal jednoducho zadefinovať Karáskov štvrtý celovečerný titul. Nápadité okolie v zaobalené silným čiernym humorom o úrovni života obyčajného človeka v politicky skorumpovanom svete pripomína legendu svojho oboru, Emira Kusturicu.
„Herecké duo Hološka-Godla a prevažná absencia tvárí, ktoré nám všetkým už lezú hore krkom vytvorili z Invalida malý slovenský zázrak. “
Laco (Gregor Hološka), cholerik s dennou spotrebou piatich fliaš vychladenej dvanástky sa súhrou nešťastných okolností (rozumej: alkohol, mafia a šachta bez deklu) stáva vozíčkarom. Napriek predsudkom voči rómskej komunite dostane po jeho vyslobodení z kanála nového najlepšieho kamaráta, Gaba (Zdeněk Godla), ktorý zhodou okolností pochádza z vedľajšej osady – tak to má k Lackovi neďaleko od prechlastania sa k cirhóze pečene, len na skok. Spolu sa táto dvojka ako vystrihnutá z nemiestneho vtipu vydáva na cestu krvavej pomsty – hoci im v tom zopárkrát bude prekážať jeden či dva schody s neexistujúcim bezbariérovým prístupom.
Herecké duo Hološka-Godla a prevažná absencia tvárí, ktoré nám všetkým už lezú hore krkom vytvorili z Invalida malý slovenský zázrak. O funkčnosti scenára Tomáša Dušičku sa nedá pochybovať, je dôkladne premyslený, cítiť to z nenásilného, čo najviac uveriteľného dialógu, ktorý skvele dopĺňa preexponovaný prízvuk prototypu tatka údržbára, „kerý skape, ked mu Zdena nedá žrat.“
Ako je očividné, film pracuje s mnohými stereotypmi dobre známymi pre Slovákov – nenápadne podstrkuje otázku (ne)dostatočnej pomoci handicapovaným ľuďom a Rómom, menšiny odstrkované na okraj spoločnosti. Podobne sú na tom v posledných mesiacoch najmä vďaka politickým útokom na sociálnych sieťach aj predstavitelia LGBTQ+ komunity, preto ani táto menšina nemohla v Invalidovi chýbať a zopár stereotypných urážok sa ušlo aj jej. Vykresľuje zoskupenie tak, ako ho všetci poznáme z vtipov na poslednej stránke v sekcii kameňák týždenníka ŽIVOT.
Vynára sa tu teda pomerne dôležitá otázka – kedy humor presahuje hranice? Kde sa nachádza pomyselná čiara, ktorú by žiaden filmár s ambíciou natočiť kvalitnú komédiu, čo nikoho neurazí, ale všetkých pobaví, nemal prekročiť? A odpoveď je v celku jednoduchá – táto čiara nebude existovať, pokiaľ si zo seba budú vedieť spraviť srandu aj ľudia, ktorých sa samotný vtip dotýka. Je viac než dôležité žartovať v súvislosti s vlastnými nedostatkami a brať takéto veci na ľahkú váhu, keď už s tým sami nič nezmôžeme.
Aj preto by bolo kontraproduktívne zamýšľať sa nad tým, kam až bola nová slovenská komédia schopná zájsť, a či to vôbec stálo za to. Treba skôr uvažovať o možnostiach, ako odbremeniť ľudí, ktorých sa vtipy smerované na menšiny dotýkajú o čosi viac, než by bolo potrebné pre nich, aj pre samotné menšiny. Samozrejme – hranice humoru sa definujú ťažko. Karásek ale stavil na istotu a predstavil nám komédiu v nostalgickom šate – cez vtipy bratranca z otcovej strany po tretej borovičke na rodinnom kare okolo nášho doberania si samých seba až po nasledujúce generácie sa s nami idea o humore, kedy urážame slabších, bude ešte vliecť. Nemusíme to nutne považovať za zlo, ktoré je typické iba pre Slovač, ba ani v Invalidovi to nie je problém – práve naopak: je to jeho najdôležitejší atribút. Humor, ktorý je nám všetkým blízky a robí nás ľudskejšími.
Pokiaľ sa dá v komediálnom žánri pracovať s vtipmi prirodzene, nenásilne a bez hlúpych prvoplánových vložiek s absenciou akejkoľvek hlbšej humornej pointy, môžeme to považovať za úspech. A aký len to je úspech! Najmä na Slovensku, vzhľadom na to, čo sa tu darilo produkovať v posledných rokoch. Ostáva len dúfať, že k divákom v budúcnosti budú prúdiť komédie, ktoré by ašpirovali na Invalidovo prekonanie.
tereza Kravecová je členkou novovzniknutej mladej redakcie .týždňa a študentkou Filmových štúdií na Vysokej škole muzických umení v Bratislave.
Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme.