mali strach z možných trestov, nekonečnej práce, zo spaľujúceho slnka, z duchov a nepokojných snov. Báli sa kráčať i existovať. Obávali sa, že niekoho podráždia svojou vôňou, vlasmi či farbou pokožky. Sužoval ich nepokoj z toho, že niekto nebude mať rád ich deti, piesne, dobrotu, spolupatričnosť. „Hocikde sa totiž ocitneme, všade máme rodinu, nikdy nie sme sami. Ak nie sme rodina, staneme sa ňou. Naša sila spočívala v tom, že sme sa vedeli prispôsobiť, držali sme spolu, hoci si na nás dávali pozor a chceli nás oslabiť. A preto šírili strach.“

otroctvo bolo prezlečené za slobodu

Brazília je najväčšia otrokárska krajina na svete. A bola jednou z posledných krajín akceptujúcich a vítajúcich africké otroctvo, čo dokazuje fakt, že v 19. storočí bolo v Riu de Janeiro vyložených viac ako dva milióny otrokov. Hoci otroctvo a obchod s otrokmi boli zrušené koncom tohto storočia, rasizmus a kolonializmus tam pretrvávali i naďalej. Nie je preto prekvapením, že inšpiráciou, i keď v negatívnej konotácii, sú v brazílskej literatúre práve príbehy týkajúce sa stáročí útlaku a bojov o život.

Výnimkou nie je ani kniha Pokrivený pluh od brazílskeho autora Itamara Vieira Juniora, ktorý za ňu získal tri prestížne ocenenia udeľované autorom píšucim po portugalsky.